Krátke historické okienko pre pána poslanca Blahu

Pokiaľ mi je známe, tak pán poslanec Blaha vyštudoval filozofiu s bližším zameraním na marxizmus. Preto je pochopiteľné, že má v iných smeroch menej vedomostí. História nebola primárny objekt jeho štúdia a je vidieť, že v nej má medzery.  Preto si dovolím odpovedať na otázku pána poslanca „KOHO KEDY VOJENSKY NAPADLA KUBA ČI VENEZUELA?“

Tento článok si nekladie za cieľ bagatelizovať priame a nepriame intervencie USA vo svete a obrovské množstvo ich obetí. Keďže tzv. studená vojna predstavovala konflikt dvoch superveľmocí a ich spojencov, je dôležité pripomínať aj druhú stranu, ktorá bola v pretláčaní sebeckých záujmov rovnako aktívna, čo sme spoznali na vlastnej koži, keď nás naši súdruhovia prišli v 68. „zachrániť“.

Krátko po Kubánskej revolúcii, kedy nad ostrovom prevzali moc komunisti na čele s Fidelom Castrom, sa táto pomerne malá ostrovná krajina s novým vedením pokúšala vyviesť komunizmus ďalej a to aj s použitím zbraní. Kubánske intervencie a dobrodružstvá známeho Che Guevaru sú obsiahnuté v každej serióznej odbornej publikácii o dejinách druhej polovici 20. storočia. V stručnosti si priblížime len niektoré z nich.

Che Guevara v Kongu, 1965

Kríza v Kongu sa začala takmer okamžite po jeho nezávislosti na Belgicku. Sprevádzaná bola ekonomickými otrasmi, vzájomnými etnicko-kmeňovými konfliktmi, pogromami na bielu populáciu, či krvavím súperením politických zoskupení s podporou zo západného a východného bloku. Kvôli brutálnemu násiliu boli v Kongu dokonca rozmiestnené jednotky OSN. Od roku 1964 na východe krajiny povstali maoistické milície zložené z prívržencov bývalého komunistického premiéra Konga Patrica Lumumbu. Za krátky čas sa im podarilo obsadiť dosť veľké územie a pre konžskú vládu predstavovali vážny problém. Povstalci sami seba označovali ako Simba, čo v miestnom jazyku znamenalo lev, a v ich službách pôsobili aj rôzni šamani, ktorí ich mali zaklínadlami chrániť pred guľkami.  Na území ovládanom rebelmi dochádzalo k masovým vraždám, ktoré boli vykonané s extrémnou krutosťou, prepadávané boli kresťanské misijné stanice, či komunity bielych, ktorí v Kongu ešte ostali.  Práve v týchto milíciách našli Kubánci vhodných spojencov a rozhodli sa ich priamo podporiť. Che Guevara osobne spolu so stovkou vojenských špecialistov, vojakov a iným personálom dorazili do Konga v roku 1965, kde sa zapojili do boja o moc nad krajinou. Revolúcia však stroskotala. „Levy“ boli len nedisciplinovanou masou, ktorú vládne vojsko s podporou Západu porazilo. Kubánci nepoznali miestne pomery a ani spolupráca s partnermi nebola ideálna, preto sa ich domov vrátilo len málo.  Ďalší pokus o prevrat realizoval Che Guevara v Bolívii, no počas partizánskych akcií prišiel o život a jeho revolúcia zlyhala.

 

Kubánsky tank PT-76 v Angole

Oveľa intenzívnejšie sa Kuba angažovala v Angole. S pádom nacionalistického režimu Estado Novo v Portugalsku v roku 1974 už nič nebránilo jeho kolóniám k úplnej nezávislosti.  (viac v našom článku) Protiportugalský odboj v Angole tvorili traja hlavní hráči s masívnou podporou svetových mocností: MLPA (Kuba, ZSSR a jeho satelity), UNITA (USA, neskôr aj Južná Afrika) a FNLA (Čína).  S postupným odchodom Portugalcov vyhlásili všetky tri hnutia nezávislosť krajiny a pustili do vzájomného boja s využitím rovnako krutých a teroristických metód, akými bojovali proti portugalskej vláde. Komunistická MLPA síce kontrolovala hlavné mesto Luandu, no musela čeliť súperom, ktorí sa zjednotili, a Južnej Afrike, ktorá zabezpečovala vlastné záujmy. Ešte pred vyhlásením nezávislosti v Angole pôsobili stovky sovietskych a kubánskych špecialistov a poradcov. Ku koncu roku 1976 bolo v krajine už cez 35 000 kubánskych vojakov, ktorí výrazným spôsobom zabezpečili pozície MLPA a nakoniec aj jej prevzatie moci nad Angolou v 90. rokoch a úplné víťazstvo v roku 2002. Kubánski vojaci nielenže bojovali proti koalícii UNITA/FNLA a Južnej Afrike, ale vytvorili aj množstvo základní, v ktorých sa formovali ďalšie odbojové skupiny aktívne v iných afrických krajinách. Z Angoly podnikali kubánske jednotky výpady aj do Juhozápadnej Afriky (dnes Namíbia), ktorá bola súčasťou Južnej Afriky, s cieľom podporiť miestne marxistické skupiny. Za intervenciu v Angole  Kubáncom v roku 1991 osobne poďakoval aj Nelson Mandela, známa modla ľavicových aktivistov a prvý černošský prezident Južnej Afriky.

Kubánci boli aktívni aj vo východnej časti afrického kontinentu. Od 60. rokov do roku 1974 Kubánci podporovali Eritreu v boji za nezávislosť od Etiópie dodávkami zbraní, zásob a vojenskými špecialistami. Pri zmene politickej situácie sa však Kubánci postavili na stranu etiópskej  komunistickej vojenskej junty známej ako Derg, ktorá vládla v štáte od roku 1974 do roku 1987 a priamo vojensky ju podporili v občianskej vojne.

Kubánska artiléria v Ogadene, 1977

Somálsko si v 70. rokoch nárokovalo územie Ogaden, ktoré patrilo Etiópii, no bolo obývané zväčša Somálcami. Vládnuce režimy v oboch štátoch mali podporu zo ZSSR, ktorý sa snažil sprostredkovať mierové riešenie konfliktu. Mierové snahy stroskotali a obe krajiny sa ocitli vo vojnovom stave. ZSSR, ale aj Kuba sa rozhodli podporiť Etiópiu, za čo Somálsko vyhnalo všetkých sovietskych poradcov a začalo sa orientovať prozápadne. Somálcom sa spočiatku podarilo „oslobodiť“ Ogaden a porážať etiópsku armádu. Tento stav však zmenila práve Kuba, ktorá vyslala do oblasti viac ako 15 000 vojakov a tí so sovietskou podporou pomohli etiópskej vláde udržať kontrolu nad územím.

Okrem toho sa kubánska vláda aktívne zapájala aj do diania v Alžírsku, Grenade, Salvádore, či Nikarague.  „Ostrov slobody“ sa skutočne vojensky angažoval a to naprieč niekoľkými kontinentmi. Kubánski vojaci bojovali na strane vládnucich režimov, ale aj proti nim. Je logické, vzhľadom na vlastné kapacity, že kubánske intervencie boli počtom a intenzitou menšie ako tie americké. Je však nezmyselné a nepravdivé tvrdiť, že „ani Kuba, ani Venezuela, ani Nikaragua od roku 1945 nenapadli žiaden štát, nespôsobili žiadne obete a nezorganizovali žiaden prevrat. Počet obetí týchto ‚tyranských štátov‘ je nula.“  Charakter kubánskych zahraničných zásahov a ich metódy sú veľmi podobné tým americkým. Kubánski vojaci nebojovali s hračkami, ale so skutočnými zbraňami. Podľa niektorých svedectiev sa aj Kubánci dopúšťali zločinov. Bolo by namieste, keby dal pán poslanec sympatie ku komunistickému režimu bokom a prestal prekrúcať (možno nevedome) históriu. 

Zdroje:

Kašpar Oldřich: Dějiny Karibské oblasti, Nakladatelství Lidové noviny, 2002

Klíma Jan: Dějiny Afriky. Vývoj kontinentů, regiónů a státůNakladatelství Lidové noviny 2012 

Klíma Jan: Poslední koloniální válka, Nakladatelství Libri 2001

Young M. Crawford : Post-Independence Politics in the Congo in Transition No. 26, Indiana University Press 1966
Tareke Gebru: The Ethiopia-Somalia War of 1977 Revisited in The International Journal of African Historical Studies, Vol. 33, No. 3, Boston University African Studies Center 2000

2 Comments on “Krátke historické okienko pre pána poslanca Blahu”

  1. Very nice post. I just stumbled upon your blog and wished to say that I have truly loved browsing your weblog posts. In any case I will be subscribing in your feed and I hope you write again soon!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *