Milan Rastislav Štefánik – vlastenec či euroobčan? Konzervatívec alebo liberál?

Ak sa z historickej postavy stane národný hrdina, pre historikov to znamená príležitosť, ale samozrejme aj viac práce. Takáto osobnosť začne byť čoraz viac opradená rôznymi druhmi mýtických príbehov a takým množstvom teórií, že s postupom času sa človek mimo odborných kruhov nemá šancu v rýchlosti zorientovať medzi historickými faktami a tradovanými príbehmi. Hoci je mýtus  pre národné povedomie bezpochyby dôležitý, keďže udržuje tieto témy živé, historickí pracovníci majú za úlohu oddeliť reálne udalosti od folklóru. Milan Rastislav Štefánik je zaujímavý aj tým, že jeho odkaz si privlastňujú rôzne, na prvý pohľad odlišné skupinky naprieč politickým a názorovým spektrom. Konzervatívci, liberáli, vlastenci, nacionalisti, kozmopoliti, čechoslovakisti, progresívci – tí všetci a možno aj mnohí iní ho považujú za historického predstaviteľa svojich hodnôt. Čím to je, že sa na každoročných spomienkach pri Štefánikovej mohyle na Bradle stretávajú predstavitelia a vyznávači často z protichodných názorových svetov? Na našom území je asi najviac pertraktovaná otázka – bol Štefánik slovenský národovec, ktorý vnímal Slovákov ako plnohodnotný národ s právom na svoju reč a územie?

1 Poštová známka so Štefánikom a Bradlom/ pofis.sk

Štefánik na politickom kompase

Historik zo SAV Michal Kšiňan konštatoval, že smrť Štefánika ešte predtým, ako sa stihol zapojiť do vnútropolitických československých sporov jeho menu v budúcnosti zaručila, že sa stal akceptovateľným pre rôzne, častokrát protichodné politické prúdy. „Hlásili sa k nemu autonomisti aj centralisti. Dodnes sa k nemu hlási krajná pravica, ľavica okrem komunistov, konzervatívci, liberáli, slobodomurári, kresťania…stal sa plastickým hrdinom, ktorý je akceptovateľný pre celú spoločnosť.“ Taktiež dodal, že je pravdou, že široká verejnosť nemá jasno v Štefánikových názoroch, k čomu si podľa neho stačí prečítať niektoré práce o Štefánikovi a človek bude mať jasnejšie. „Štefánik, na rozdiel od Beneša s Masarykom nestihol napísať pamäte, v ktorých by, pravdepodobne, rovnako ako oni prezentoval svoj komplexný názor na vtedajšie udalosti. My ho musíme rekonštruovať z črepín.“

Česi a Slováci – nie Čechoslováci

Krátko po príchode do Prahy sa mladý Štefánik stal členom spolku slovenských študentov  Detvan. Neskôr sa stal i popredným predstaviteľom autorov, ktorí prispievali do časopisu Hlas. Štefánik spolu s ďalšími detvancami a hlasistami podporoval spoluprácu s Čechmi, oboznamovali ich s postavením Slovenska a Slovákov v Uhorsku. V Prahe, ale i na českom vidieku organizovali prednášky, kultúrne večierky, pomáhali zakladať miestne odbory Československej jednoty a získavali stúpencov česko-slovenskej vzájomnosti. Z textu Štefana Štvrteckého (Štefan. Štefánik a československá vzájomnosť, 1990) vyplýva, že Štefánik sa už ako mladý hlasista po boku Masaryka a Beneša usiloval o utvorenie spoločného štátneho domova dvoch najbližších slovanských národov – Čechov a Slovákov – nie o ich splynutie do jedného národa.

Štefánik ako vlastenec

Marián Hronský vo svojom zborníkovom príspevku (Generál dr. Milan Rastislav Štefánik a Slovensko, 1990) napísal, že Štefánik vstrebával slovenské národné povedomie s materským mliekom a nikdy sa mu nespreneveril. Ďalej taktiež dodáva, že už na strednej škole sa kvôli svojim názorom musel popasovať s maďarským šovinizmom. V bojových básňach, ktoré spísal ako septimán, vyzýval Slovákov aby sa chopili zbrane, ak už viac nechcú trpieť muky. Spomenuté verše veľmi silno podčiarkujú jeho národné cítenie. Počas svojich medzinárodných ciest Štefánik vyhľadával akékoľvek správy o Slovensku. Domov často posielal listy, v ktorých sa prihováral „Milému dobrému apenkovi“ a „vrele milovanej mamičke“. Obsahy listov vyžarovali „tesknotu“ a túžbu po domovine. Na Slovensko a Slovákov Štefánik nezabudol ani počas zahraničných ciest. Najprv sa dlho a intenzívne zaoberal myšlienkou umiestnenia francúzskeho kapitálu na Slovensku a jeho následného zapojenia do boja proti kapitálu maďarskému. Takýmto spôsobom chcel prispieť k vývoju slovenskej demokratickej myšlienky. Štefánik bol taktiež autorom idey o obrátení slovenského vysťahovalectva smerom na Tahiti. Hoci od tohto plánu rýchlo ustúpil, nevzdal sa myšlienky utvoriť na ostrove slovenskú kolóniu, pričom v tomto smere vykonával aj konkrétne kroky. Vo všetkých slovenských časopisoch v USA bola zverejnená výzva smerom ku kolonistom, na ktorú reagovalo asi 40 slovenských rodín. Jeho plány zmaril začiatok prvej svetovej vojny. Ešte pred odchodom do Paríža v roku 1904 svojmu profesorovi Jaroslavovi Vrchlickému napísal z Košarísk: „Som Slovák telom-dušou, neznám lásky polovičnej! Dnes ešte iba dušu svoju dať môžem v zálohu, verím však pevne, že nadíde okamžik, keď aj skutkami dokážem vám oddanosť“.

Historik Michal Kšiňan v rozhovore pre SME na otázku redaktorky Hanzelovej, či sa všetci zhodnú, že bol Štefánik vlastenec odpovedal Áno. Na doplňujúcu otázku, či by sa nevymedzil voči vyhraneným prejavom dnešných vlastencov a národniarov, ktoré často zachádzajú až do xenofóbie, reagoval slovami: „V tej dobe mal Štefánik aj protimaďarské a protinemecké vyjadrenia, keďže Československo bolo negáciou Rakúsko-Uhorska. V propagande sa museli vymedziť voči Maďarom a Nemcom ako voči utlačovateľom. Zároveň si uvedomoval, že musí dôjsť k zmiereniu, keďže po rozpade Rakúsko-Uhorska predpokladal napätý vzťah. Štefánik sa zasadzoval o ekonomickú spoluprácu a to z dôvodu, aby sa Európa vyhla polarizácii. Jeho národovectvo by som vôbec nekládol do protikladu s tým, že bol scestovaný. Štefánik o sebe hovoril, že práve preto, že je scestovaný, tak ostáva verným synom Tatry a národa slovenského.“ Štefánik teda nikdy nezabudol na svoju vlasť, čo však nebránilo jeho vízii o budúcnosti zjednotenej Európy.

Idea spoločného štátu s Čechmi

Podľa historika Kšiňana mal Štefánik veľké zásluhy na vzniku Československa. Bez jeho prispenia by sa rodilo omnoho ťažšie. Po vypuknutí prvej svetovej vojny, kedy bol osobný styk znemožnený a korešpondencia do Rakúsko-Uhorska smerujúca z nepriateľského Francúzska sa stala priveľkým rizikom bol Štefánik ochudobnený o najčerstvejšie informácie zo Slovenska. Už pred vojnou však o postavení Slovenska v Rakúsko-Uhorsku vedel toľko, aby si dokázal uvedomiť, že vypuknutím vojny sa zahatali akékoľvek vyhliadky Slovákov na zabezpečenie základných práv. Štefánik pochopil, že slovenský národ stojí pred otázkou prežitia, čo znamenalo, že rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu s Čechmi sa stalo slovenským národným záujmom. Vytvorili sa predpoklady na to, aby sa slovenská otázka predostrela na medzinárodnej úrovni v úzkej spätosti s českým národným pohybom. V komunikácii so zahraničnými aktérmi na medzinárodnom fóre, napríklad počas misie v Taliansku, hovoril Štefánik o „Čechoslovákoch“, čo je možné chápať práve v kontexte so spomenutými faktormi. Vtedajší taliansky minister Sonnini si vypočul, že: „Čechoslováci nežiadajú od Talianov nič iné, ako aby im bolo umožnené spoločne s nimi umierať za vec slobody,“ O niečo neskôr Jozef Škultéty, člen československej delegácie na Parížskej mierovej konferencii spomenul, že Štefánik, práve v čase konania konferencie, kedy ho zároveň trápili zdravotné ťažkosti so žalúdkom, mal v reakcii na podceňovanie a opomínanie Slovákov zo strany českých delegátov povedať: „Priemernému slovenskému človeku sa nevyrovná priemerný človek iného národa.“ Z viacerých indícii a svedectiev sa dá predpokladať, že Štefánik chcel po príchode do Československa riešiť viaceré vnútropolitické otázky, pravdepodobne aj miesto Slovákov v spoločnom štáte. V Ríme sa pri svojich rokovaniach v apríli 1919 stretol Štefánik s majorom Jánom Šebom, jeho pocity zo Štefánika boli: „Ak by sa vrátil živý, pravdepodobne sa v republike mnoho iskrilo. Aspoň sa pripravoval, že do hocičoho hlasno prehovorí, a už po ceste si vyhŕňal rukávy… Napriek krátkemu pobytu v Paríži bol veľmi podrobne informovaný o našich vnútorných pomeroch doma. Chcel odo mňa doplnky informácií, ktoré som mu však nemohol dodať, pretože tu v Ríme sme boli takmer bez našich domácich novín.“

2 Odovzdanie bojovej zástavy z rúk plk. Štefánika do rúk gen. Grazianiho/ vhu.sk

Zástanca monarchie a konzervatívec

Michal Kšiňan tvrdí, že Štefánik pôvodne nechcel republiku ale konštitučnú monarchiu – ako dôvod označil, že vo Francúzsku Štefánik videl, ako funguje republika, že je nestabilná a že sa v nej často menili vlády (niektoré trvali 2-3 dni). Nutno dodať, že v danom období nebola monarchia ničím nezvyčajným. Pôvodne ju mali chcieť aj Masaryk aj Beneš, čo sa malo zmeniť okolo roku 1917. „Štefánik pôvodne požadoval za potrebnú vojenskú diktatúru na dočasnú dobu, lebo si myslel, že prechod z Rakúsko-Uhorska do Československa bude komplikovaný a ľudia na to nebudú pripravení.“ Podľa Kšiňana bol Štefánik oproti Benešovi a Masarykovi oveľa konzervatívnejší. Okrem spomenutej myšlienky monarchie sa vyslovil proti volebnému právu žien, rovnako sú známe aj jeho vyjadrenia proti odluke cirkvi od štátu. „Celkovo sa vymedzoval voči ľavicovo-socialistickým tendenciám prichádzajúcim od Masaryka a Beneša. Štefánik bol viac napravo a viac konzervatívnejší.“ Historik zároveň dodal, že vymedzenie sa voči bodu Washingtonskej deklarácie o volebnom práve žien nebola v tej dobe vôbec výnimočná politická pozícia. „Možno sa na to volebné právo žien pozeral podobne ako na dočasnú vojenskú diktatúru v Československu – žeby aj tam mala byť nejaká evolúcia a postup“

Záver

Štefánik sa nikdy neprestal hlásiť k slovenskej vlasti a slovenskému národu – ani myšlienkami, ani činmi. Uvedomoval si potrebu zblíženia s Čechmi – bratským slovanským národom. Z dochovaných výrokov vieme, že spomínal Čechov a Slovákov ako dva samostatné bratské národy, ktoré ak niekto rozdelí, bude s „nami zle“, nehovoril však o splynutí do jedného národa. Aj keď na medzinárodnom fóre spomínal „Čechoslovákov“, bolo to pravdepodobne preto, že rozumel pozícii Čechov a Slovákov na geopolitickom poli, a v záujme otázky prežitia slovenského národa sa zasadzoval o spoločný postup. Štefánik túžil po silnej a zjednotenej Európe, avšak nie takej, ktorá by popierala suverenitu jednotných štátov. Podľa všetkého chcel, aby bolo Československo navonok prezentované ako silný a jednotný štát bez hrozby rozdrobenia. Národnostnú otázku chcel prenechať vnútroštátnemu politickému diškurzu. Stabilitu plánoval zabezpečiť nie asimiláciou, ale „počeštením Slovákov a poslovenčením Čechov“. Rozoberanie toho, ako by sa Štefánik správal po príchode do vlasti je však dodnes predmetom dohadov v odborných kruhoch, medzi ktorými sa jednotliví historici nezhodujú. Skorá a tragická smrť Milana Rastislava Štefánika otvorila dvere špekuláciám, hypotézam a teóriám

3 Mohyla na Bradle/ uvv-sr.sk

Zdroje:

a) Použitá literatúra:

ŠTVRTECKÝ, Štefan. Štefánik a československá vzájomnosť: (21. júla 1880 – pred 110 rokmi sa narodil M. R. Štefánik). In Malovaný kraj : národopisný a vlastivědný časopis Slovácka, 26, č. 4, (1990,) s. 3-6.

HRONSKÝ, Marián. 1990. Generál dr. Milan Rastislav Štefánik a Slovensko: (21. júla 1880 – pred 110 rokmi sa narodil M. R. Štefánik). In: Malovaný kraj : národopisný a vlastivědný časopis Slovácka, 26, č. 4, (1990,) s. 6-8.

KAUTSKÝ, Emil Karol. Kauza Štefánik. Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky. Martin : Matica slovenská 2004. s. 276. ISBN 9788089208685.

JOHN, Miloslav. MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK. Život a smrt národního hrdiny. Olomouc: Votobia, 2000, 144 s. ISBN 80-7198-412-4.

b) Internetové zdroje:

PUCHOŇ, Milan. Milan Rastislav Štefánik a československá zahraniční politika 1918-1919. Praha : FSS MU, 2017. 51 s. Bakalárska práca. Dostupné na internete: https://is.muni.cz/th/n4vn7/Bakalarska-Praca-Puchon.pdf.

M. Kšiňan: Štefánik bol konzervatívny, nechcel volebné právo pre ženy. [online].  In: video.sme.sk. Dostupné na internte: https://video.sme.sk/c/22112982/m-ksinan-stefanik-bol-konzervativny-nechcel-volebne-pravo-pre-zeny.html.

BEŇA, Jozef. Milan Rastislav Štefánik – Slovák či Čechoslovák?.[online]. In: noveslovo.sk. (cit:2020-12-7). Dostupné na internete: http://vasevec.parlamentnilisty.cz/komentare/jozef-bena-milan-rastislav-stefanik-slovak-ci-cechoslovak.

c) Zdroje obrázkov:

titulná fotografia: https://www.pofis.sk/katalog/produkty/spolocne-vydanie-znamky-2003-milan-rastislav-stefanik-spolocne-francuzsko-slovenske-vydanie-fdc detail%5Blong%5D=&detail%5Btab%5D=desc&related%5Bdetail%5D=1&similar%5Bdetail%5D=&similar%5Bpage%5D=1&similar%5Bper_page%5D=12.

1- https://www.pofis.sk/katalog/produkty/znamka-2003-milan-rastislav-stefanik

2- http://www.vhu.sk/100-vyrocie-odovzdania-bojovej-zastavy-cs-legiam-v-taliansku/

3- https://www.uvv-sr.sk/bradlo-6-maja-2017-vyrocie-generala-milana-rastislava-stefanika.phtml?id3=133991#fgallery–52010-5

_______________________________________________________________________________________________________________

Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.