Patril k elite Slovenského štátu a pomáhal odhaliť katynský masaker. Básnik a vedec, ktorý musel dvakrát emigrovať

František Šubík (básnickým menom Andrej Žarnov) sa narodil 19. novembra 1903 v obci Kuklov. Navštevoval gymnázium v Skalici a Trnave. Po maturite študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1931. V rokoch 1931 až 1939 bol odborným asistentom, potom docentom a od roku 1939 univerzitným profesorom na Patologickom ústave Slovenskej univerzity v Bratislave. V roku 1940 bol vymenovaný za člena Štátnej rady. V roku 1942 sa stal šéfom slovenského zdravotníctva.

Jeho knižný debut Stráž na Morave (1925) spôsobil veľký rozruch. V diele sa odráža jeho sympatia s politickým programom Hlinkovej ľudovej strany a požiadavkou slovenskej autonómie. Pražský centralistický režim nariadil konfiškáciu tejto knihy. Jeho básnickú tvorbu z 20. a 30. rokov však kladne hodnotil aj známy český kritik F. X. Šalda, ktorý konštatoval, že Žarnov je básnik “nevšedného talentu, imaginista žeravého zraku a veľmi čistého, pregnantného výrazu“. Po dlhšom odstupe vydal ďalšie zbierky medzi nimi napríklad Štít (1940) a Mŕtvy (1942). Svoju poslednú zbierku  Presievač piesku vydal v exile v roku 1978.

Šubík vs boľševici

Šubík-Žarnov s rodinou

Správy o boľševickom režime prenikali do slovenskej spoločnosti už krátko po jeho nastolení v roku 1917. V medzivojnovom období protichodne pôsobili na jednej strane informácie z pravicovej a cirkevnej tlače či od utečencov zo Sovietskeho zväzu, na druhej strane romantické predstavy ľavicových intelektuálov o “prvom štáte robotníkov a roľníkov”, kde slovami komunistického intelektuála Júliusa Fučíka “zajtra znamená už včera” – čo malo vyjadrovať údajný progresivizmus ZSSR.

Nezanedbateľný vplyv na vnímanie Sovietskeho zväzu a komunistickej ideológie mali aj skúsenosti slovenských vojakov na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Ako píše historik Martin Lacko, po vkročení prvých armádnych jednotiek na územie ZSSR rýchlo opadli počiatočné rusofilské a prosovietske nálady. Na viacerých miestach boli nemeckí a s nimi aj slovenskí vojaci spontánne vítaní ako osloboditelia. Tisíce našich vojakov videli na vlastné oči stopy po masových vraždách jednotkami NKVD, katastrofálne hospodársko-sociálne pomery či zneuctené chrámy. Tieto poznatky sa aj za pomoci oficiálnej tlače začali šíriť aj doma na Slovensku, kde vytvárali realistickejší obraz “Sovietskeho raja”.

Exhumované telá najväčšieho z hrobov v Katyni

Dňa 13. apríla 1943 berlínsky rozhlas informoval o tom, že nemecká armáda našla neďaleko Smolenska masové hroby, v ktorých ležia tisícky tiel zajatých poľských vojakov a civilistov zabitých sovietskou tajnou službou. Popravy, pri ktorých prišlo o život cez 20 000 ľudí, vykonávali jednotky NKVD na jar v roku 1940. Počas vojny medzi Treťou ríšou a ZSSR Nemci obsadili oblasť masakru a na miesto sa dostavila medzinárodná lekárska komisia, ktorá vraždy vyšetrovala. Poľská exilová vláda nedokázala nájsť žiadne stopy po svojich dôstojníkoch, ktorých zajala sovietska armáda v roku 1939 a preto takisto trvala na vyšetrovaní, kvôli čomu s ňou Sovieti  prerušili diplomatické vzťahy. Komisia sa skladala zo špičky svetovej medicíny a tvorili ju experti zo Švajčiarska, Belgicka, Nemecka, Talianska ,Bulharska, Dánska, Čiech atď. a ako pozorovatelia sa zúčastnili aj zástupcovia Francúzska a poľského odboja či zajatí britskí a americkí dôstojníci. (zloženie komisie a jej správa) Slovensko v tejto komisii zastupoval práve František Šubík. Medzinárodná komisia jednoznačne zistila, že obete boli povraždené pred tromi rokmi, teda v roku 1940, v čase, keď toto územie patrilo ZSSR. Členovia komisie určili za páchateľov celého zločinu Sovietov.

Komisia, ktorá skúmala Katynský masaker

ZSSR najprv nemecký nález označil za archeologické vykopávky a neskôr z masakru obvinil Nemcov. Po obsadení Smolenska začali Sovieti s vlastným vyšetrovaním, ktoré prišlo k rýchlemu záveru, že za masaker sú zodpovední Nemci. Západ z politických dôvodov sovietsku verziu prijal a vyvíjal tlak na poľských zástupcov, aby takisto akceptovali toto nepravdivé vysvetlenie. Západné štáty sa o Katynský masaker začali zaujímať najmä s príchodom studenej vojny, kedy svoj postoj do značnej miery prehodnotili. Sovieti svoju vinu popierali až do roku 1990, kedy priznali, že sa jedná o Stalinov zločin, odkryli ďalšie hroby a zverejnili dokumenty o vraždení. V roku 2010 schválila Štátna duma rezolúciu, ktorá označuje katynský masaker za zločin vykonaný priamo na rozkaz Stalina.

Po návrate do Bratislavy Šubík svoje dojmy a zistenie komisie široko medializoval, vystupoval na prednáškach a písal články.

“Dojem, ktorý sme mali po príchode do Katyňského lesa, bol hrozný. Strašnejší než nám ho podávala tlač, lebo nemožno ani tými najhľadanejšími a najplastickejšími slovami vykresliť lesný priestor pokrytý okolo siedmich veľkých jám mŕtvolami… Nie som slabá povaha, znesiem všeličo, sám som patológ, dvanásť rokov už deň čo deň sa stretávam vo svojom ústave s mŕtvolami… No mŕtvoly v Katyňskom lese – a to v takom veľkom počte – pôsobia strašným dojmom.”

“Katyňský les nám ukazuje sadizmus, perverzitu, aziatstvo vo svojej najpríšernejšej nahote. Je to beštialita, s akou sa už 25 rokov likvidujú tisícky ľudí pod terorom boľševického panstva v sovietskom Rusku.”

– takto zachytila dobová tlač Šubíkove prednášky.

Svedectvo proti ZSSR malo pre lekára krutú dohru. Už počas Slovenského národného povstania (SNP) mu šlo o život, keď preňho povstalecká SNR žiadala rozsudok smrti. Z obáv o život Šubík emigroval v apríli 1945 do Rakúska. Po zaistení Američanmi bol deportovaný do Česka. V obnovenom Československu ho uväznili, pripravili o profesúru a postavili pred Národný súd. Šubík sa mal previniť tým, že sa zúčastnil „komisionálnej obhliadky masových hrobov asi 900 poľských dôstojníkov povraždených Nemcami v známom Katyňskom lese“, „opakoval vymyslené tvrdenia osočujúce bezpečnostné orgány ZSSR“ a „dával svoje služby k dispozícii fašistickému režimu“,teda spáchal trestný čin „kolaborantstva“. Pred Národným súdom Šubík odmietol potvrdiť, že sa stal obeťou nemeckej propagandy a uznať, že za masakrom stoja Nemci. Napriek všetkým hrozbám svoj podpis na záverečnej správe vyšetrovacej komisie nikdy neodvolal. Od konca vojny až po pád komunizmu bola jeho literárna tvorba zakázaná a on sám bol prenasledovaný.

Šubíkov podpis na záverečnej správe

Po prepustení pracoval Šubík v Spolku sv. Vojtecha na prekladoch poľského básnika Adama Mickiewicza. Kvôli šikane zo strany režimu sa rozhodol pre druhú emigráciu.  V apríli 1952 sa mu podaril útek do Rakúska a Nemecka a od roku 1953 sa trvalo usadil v USA, kde sa venoval medicíne a prekladateľstvu (preložil napr. Sofokla či Danteho).  V exile pôsobil vo viacerých krajanských inštitúciách a spolkoch. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského ústavu, kultúrnej komisie Svetového kongresu Slovákov a predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Zomrel v roku 1982.

Pramene:

Ešte rozhodnejšie proti židoboľševizmu. Prednáška univ. profesora Dr. F. Šubíka o náleze v Katynskom lese in Slovák, ročník XXV., číslo 107, 11. 5. 1943, s. 2

Pravda o Katynskom lese. Surová beštialita židoboľševického systému – Referát univ. prof. Dr. Šubíka-Žarnova z katynského popravišťa in Gardista, ročník V., číslo 109, 12. 5. 1943, s. 3

Použitá literatúra:

Šmatlák Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry II, Literárne informačné centrum 2007

Kol. autorv: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, Literárne informačné centrum 2008

Lacko Martin: Dotyky s boľševizmom – Dokumenty spravodajstva slovenské armády 1940-1941, Ústav pamäti národa 2009

Materski Wojciech:  Katyn: A Crime Without Punishment, Yale  University Press 2008

Rydlo Jozef M.:  Andrej Žarnov (1903 – 1982) Zborník o živote a diele univerzitného profesora MUDr. Františka Šubíka, Libri Historiae, o.z 2008

Obrazová príloha: wikipedia.org