Prečo odmietame glorifikáciu SNP?

Slovenské národné povstanie bola udalosť, ktorú pre jej rozmery, priebeh a dôsledky bez pochýb zaraďujeme medzi tie najdôležitejšie v našich novodobých dejinách. V rámci nekritických a účelových (dez)interpretácií predstavuje SNP akési vyvrcholenie slovenských dejín a pre niektorých dokonca základný kameň našej štátnosti a identity, či inšpiráciu, z ktorej by sme mali vychádzať pri konfrontácii s “extrémistickými” názormi. Takéto jednostranné a mytologizované predstavy nie sú novinkou, ale už niekoľko desaťročí viac menej stálym javom nie len v spoločnosti, ale aj v oficiálnej historiografii.

Pre komunistický režim bol 29. august jedným z najdôležitejších dní v roku. Veľkolepými oslavami sa pripomínal “najslávnejší” čin slovenského ľudu, od ktorého KSČ odvodzovala svoju moc a vedúce postavenie na Slovensku. Počas tohto obdobia boli jednotlivé prvky Povstania (partizáni, velitelia, atď.) vkladaní do živého okolia v podobe názvov inštitúcií, ulíc, obcí, pamätníkov, pomníkov, filmov a literatúry. Podľa oficiálneho komunistického výkladu dejín skrz SNP Slováci zmyli “hriechy” Slovenského štátu, prihlásili sa k obnoveniu Československa a hlavne, začali ľudovodemokratickú revolúciu. Počas komunizmu sa pri výklade SNP mohlo debatovať len o rôznych názoroch na význam moskovskej KSČ a slovenskej KSS, či o národnom alebo československom charaktere Povstania. K uznaniu účasti iných, nekomunistických, zložiek a ideových prúdov na Povstaní dochádzalo len minimálne, skôr dochádzalo k ich systematickej bagatelizácii. Na kritické vnímanie SNP nemohlo byť ani pomyslenia. S pádom minulého režimu sa situácia otočila. Dnes sme svedkami postupnej bagatelizácie komunistického elementu, ktorý je obviňovaný, že si SNP ukradol, a nafukovania významu občianskeho odboja. V 90. rokoch sa Povstanie zneužívalo aj na prezentáciu nášho vstupu do demokratickej Európy.  

Jozef Bendík, Stretnutie partizánov so sovietskou armádou, 1956 /SNG

Systematických kritických výskumov a prác je stále veľmi málo. Kritika SNP síce zatiaľ trestná nie je, no sú tu iné ťažkosti. V relevantných médiách len veľmi ťažko nájdeme negatívne pohľady na SNP alebo jeho aktérov. Najmä verejnoprávne médiá by mali byť v historických témach, ktoré rezonujú spoločnosťou, nezaujaté a otvorené skutočnej diskusii s názorovou pluralitou. Keď sa však pozrieme na vysielanie počas 29. augusta, tak v ňom nad kritickým a objektívnym prístupom jednoznačne prevláda ten glorifikujúci, navyše umocnený primitívnou propagandou zo starých filmov (tým však nechcem napádať ich umeleckú a filmársku kvalitu). Súvisí to s úplne prirodzeným javom, ktorý bol charakteristický nie len pre KSČ, ale je veľmi živý aj dnes. Je to parazitovanie politických hnutí na pozitívnych a “pozitívnych” historických udalostiach. To znamená, že neexistuje politická objednávka pre takýto druh kritického výskumu, bez ktorej sa do toho vedecké inštitúcie pochopiteľne hrnúť nebudú. Navyše, jednotliví historici a aktivisti, ktorí upozorňujú na odvrátenú stranu SNP, sú často nálepkovaní a ostrakizovaní, čo určite nepôsobí veľmi motivujúco, zvlášť, keď sú niektoré témy jednoducho tabu a možnosti na obranu vlastnej osobnosti vo verejnom priestore sú minimálne. To súvisí aj s obmedzenými možnosťami prezentovania výsledkov vlastného výskumu. Prevádzkovatelia priestorov, či vydavatelia musia v prvom rade pozerať na rentabilitu, ktorú negatívna nálepka ohrozuje.     

PhDr. Martin Lacko, PhD.
/Jana Birošová

Kvôli takejto situácii sú dnes stále veľmi živé viaceré mýty a polopravdy. Ešte stále natrafíme na mytologický obraz partizána, ako neohrozeného statočného hrdinu/rebela, bojujúceho proti zhmotnenému zlu, či SNP, ako živelnej, masovej a spontánnej reakcie slovenského národa na nemecký nacizmus a jeho domácich prisluhovačov a podobne.  Historik Martin Lacko, autor prvej monografie o SNP po roku 1989 (Slovenské národné povstanie 1944, 2008), položil v jednom zborníku nepríjemné otázky v súvislosti s touto udalosťou, ktoré ničia jej nedotknuteľný glorifikujúci obraz: “Možno povstanie označovať za celonárodné? Alebo bolo záležitosťou skôr regionálneho charakteru a veľká časť slovenského obyvateľstva sa k nemu stavala pasívne? Aký bol reálny počet povstalcov, najmä však partizánov? Koho bolo v lete 1944 viac – odbojových pracovníkov alebo gardistov? Ako bojovali účastníci povstania – vojaci, najmä však ospevovaní partizáni? Bránili svoje postavenia do konca, kládli neľútostný a nekompromisný odpor (ako napr. susední Poliaci pri beznádejnej obrane Varšavy) alebo sa pri prvom nemeckom útoku rozutekali? Aká bola motivácia dôstojníkov či radových vojakov zapojiť sa do akcie? Aká bola bojová morálka povstaleckých vojsk? Koľkí boli zmobilizovaní a koľkí šli do akcie skutočne z presvedčenia a odhodlania? Koľko civilných obyvateľov povstalci a najmä partizáni zlikvidovali? A úplne nakoniec: Môžeme byť na povstanie právom hrdí?” 

Komplexné odpovede by na všetky tieto otázky priniesol rozsiahly systematický výskum, ktorý sa však v najbližšej dobe zrejme konať nebude pre dôvody uvedené vyššie. Napriek nepriaznivej situácii vzniklo niekoľko menších odborných príspevkov, ktoré objasňujú prehliadané aspekty Povstania a tým nám prinášajú reálnejší obraz o tejto udalosti a opodstatňujú odmietanie jej glorifikácie. Máme celkom dobre zdokumentovanú veľkú časť zločinov a výpadov partizánov a povstalcov proti civilnému obyvateľstvu a iné menej známe aspekty odboja.  

Napriek tomu, že režim Slovenského štátu bol autoritatívny a totalitný – v Ilave existoval už od roku 1938 koncentračný tábor pre pol. odporcov, uplatňovala sa kolektívna vina a zodpovednosť (s početnými výnimkami) voči židovskej menšine – do roku 1944 ho môžeme v kontexte doby charakterizovať ako mierny – za veľa hovorí fakt, že za tú dobu nebol vykonaný ani jeden trest smrti. Slovenský štát prevzal množstvo demokratických tradícií z čias Československa a súdna moc si do okupácie udržala svoju nezávislosť. Bez ohľadu na niektoré prvky a jednotlivcov, nemôžeme označiť režim HSĽS za fašistický. Okrem historikov s nálepkou “ľudáckych”, to tvrdí aj historik Jakub Drábik, ktorý sa otvorene vyjadruje proti ĽSNS. Hospodárska situácia bola pozitívna: “Na rozvoj hospodárstva negatívne vplývali aj územné straty po Viedenskej arbitráži, ktoré obrali Slovenskú republiku o najúrodnejší pôdny fond a narušili železničnú sieť. Napriek tomu slovenská ekonomika prosperovala. Pod tento fakt sa významnou mierou podpísala vojnová konjunktúra, ale tiež šikovná hospodárska politika štátu.” […] “Počas existencie slovenského štátu vzniklo viac než 200 priemyselných podnikov, postavilo sa takmer 100 km nových železníc a 287 km cestných komunikácií. Stavali sa vodné diela, prebiehala elektrifikácia obcí, rozširovala sa telegrafná a telefónna sieť, stúpal počet koncesionárov rozhlasu. Vysokú konjunktúru prežívala i poľnohospodárska výroba. Pozemková reforma rozdelila pre roľníkov 13 400 ha ornej pôdy a 18 000 ha lesnej pôdy patriacej predtým židovským vlastníkom. Napriek mnohým nedostatkom bola v porovnaní s okolitými štátmi uspokojivá situácia aj v zásobovaní, slovenská mena bola pevná a žiadaná. Dostatok príjmov umožnil slovenskej republike realizovať mnohé sociálne opatrenia, ako boli prídavky na deti, sociálne príspevky a pod.”  K tomu musíme pripočítať naozaj veľký a úspešný rozvoj v oblasti vedy a kultúry: “Sieť stredných škôl sa rozrástla o 26 zariadení rôzneho typu, rozvíjalo sa tiež vysoké školstvo. Po dvojročných peripetiách zahájila roku 1939 svoju činnosť Slovenská vysoká škola technická, o rok neskôr súkromná Vysoká škola obchodná. Univerzita Komenského, premenovaná na Slovenskú univerzitu, bola rozšírená o prírodovedeckú fakultu. V porovnaní s ČSR vzrástol počet vysokoškolských študentov o takmer dve tretiny. Vedecká činnosť nachádza najvhodnejšie podmienky v prostredí spolkov (Spolok sv. Vojtecha, Katolícka liga, Tranoscius). Nárast aktivít vykazujú vedecké odbory Matice slovenskej, vedecký život sa realizuje aj na pôde vysokých škôl. V roku 1942 vznikla Slovenská akadémia vied a umení, ktorá o rok neskôr zahájila svoju činnosť. V tomto smere relatívne priaznivé obdobie sa odrazilo aj v náraste celkového počtu vydaných publikácií najrôznejšieho druhu. Založením dvoch nových divadiel, Komorného divadla v Martine a Ľudového divadla v Prešove, úspešne pokračoval proces profesionalizácie slovenského divadla. Vojnové časy neumlčali ani poéziu a prózu.” –  toto nie sú konštatovania nejakého “ľudáckeho” historika, ale informácie zo stránky Múzea SNP.   

pravdepodobne Edmund Massányi, Statočnou prácou a bojom k väčšej skyve chleba, 1941 – 1943 /SNG

Takýto pozitívny a stabilný vývoj + situácia na fronte v prospech Nemecka sa podpísali pod veľmi nízku početnosť a aktivitu odboja do roku 1944. Prvé odbojové skupiny po vzniku 1. Slovenskej republiky boli tvorené ľuďmi, ktorým nevyhovoval režim, samostatný štát a jeho pronemecká orientácia. Tvorili ho predovšetkým čechoslovakisti, komunisti, či rasovo prenasledovaní. Pre aktivizáciu odboja v armádnych kruhoch bola potrebná zmena situácie na frontoch vojny a zväčšujúca sa blízkosť Červenej armády. To u mnohých veliteľov prebudilo opodstatnené obavy nie len o osud vlasti, ale aj racionálny strach o vlastné osoby, keďže viacerí z nich boli za obetavé nasadenie proti Sovietskemu zväzu vyznamenaní. 

Výrazná aktivizácia odboja začala v lete 1944, kedy sa k slovenským hraniciam priblížil front. Stovky odbojárov ukrytých v horách podporili sovietski špecialisti vyslaní z Kyjeva, ktorí posunuli organizáciu partizánskych skupín na vyššiu úroveň. Podľa inštrukcií zo ZSSR mali partizáni vyvolať v tyle nepriateľského územia chaos a rozvrat. Pre splnenie tejto úlohy využívali teroristické metódy, ako napríklad ničenie infraštruktúry, útoky voči civilnému obyvateľstvu, prepady, lúpeže, vyhrážanie sa… aj toto všetko bolo súčasťou slávneho protifašistického odboja s veľmi negatívnymi následkami nie len pre slovenské obyvateľstvo a hospodárstvo, ale aj pre úspech pripravovaného armádneho vystúpenia proti režimu.  

František Nový, Prechod partizánskej brigády Pomstiteľ cez front. Odpočinok na ceste z Magurky na Chabenec., 1945 /SNG

Ako uvádza neprofesionálny historik Boris Súdny, slovenskí žandári, muži, ktorých úloha spočívala v udržiavaní verejného poriadku a bezpečnosti, sa ako prví dostali do konfliktu s partizánmi. Žandári sa stali ich častými terčmi, pretože ich poslanie im bránilo vo vykonávaní “oslobodzovacej” činnosti. Zároveň tiež reprezentovali štátnu moc a boli verejne známi. Väčšinou boli menej početnejší a horšie vyzbrojení ako ich protivníci, a preto boli  ľahko zraniteľní. Strážm. Andrej Pažický zo stanice v Humennom bol prvý, ktorého partizáni zavraždili 7. apríla 1942, keď sa ich spolu s kolegom pokúsil zatknúť. Dňa 11. januára 1944 v obci Kurimka (okr. Svidník) dvojica strážcov zákona prešetrovala výskyt partizánov. Tí ich v miestnej krčme prepadli a pri následnom boji zahynuli obaja žandári a jeden partizán. Po prepadnutí žandárskej stanice v obci Šťavník (okr. Giraltovce) 9. augusta 1944 zajali partizáni zo skupiny “Čapajev” štyroch žandárov, ktorých neskôr v lese popravili. Veľkú výpovednú hodnotu má aj Súdneho konštatovanie: “v rokoch 1942 – 1945 padlo najmenej 20 žandárov a jeden pomocný žandár za obeť partizánom.” […] “Počas celej existencie Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 zahynuli rukami zločincov pravdepodobne len traja žandári; niekoľkí ďalší v priamej súvislosti s vojnovými udalosťami (pri leteckom bombardovaní alebo prechode frontu). S vedomím týchto skutočností dostáva smrť dvadsaťjeden mužov celkom iný rozmer.” 

Zavraždený kňaz Anton Šalát /knihydominikani.sk

Ideologickým protivníkom najmä pre komunistickú časť odboja bol katolícky klérus, ktorý inklinoval k Slovenskému štátu pre jeho prokatolícku politiku. Práve jeho príslušníci sa stali obeťami hneď niekoľkých perzekúcií zo strany partizánov. Na príklade Liptova opísal tento fenomén historik Anton Hruboň (vtedy ešte študent). V rámci zaisťovacej akcie proti ľuďom spájaným s režimom bol 5. septembra 1944 partizánmi zatknutý kňaz Rudolf Scheda. Tento duchovný mal byť spolu s ďalšími 32 osobami zastrelený a hodený do jamy. Jeho telesné pozostatky boli o tri mesiace exhumované. Tí istí partizáni mali fyzicky mučiť aj ďalších kňazov – Andreja Geráta a Pavla Pobehu. Druhého kňaza, v tom čase 56 ročného Martina Martinku, zavraždili partizáni 8. septembra 1944.  Kňaza mali partizáni vyviesť z fary pred školu a niekoľkými ranami usmrtiť. Medzi ďalších odbojom zavraždených kňazov patril aj Anton Šalát, mimoriadne politicky, kultúrne a sociálne aktívny kňaz, ktorý otvorene vystupoval proti boľševizmu. Partizáni ho popravili 17. Septembra 1944 spolu s ďalšími 11 osobami. Traja vrahovia boli v tomto prípade výnimočne potrestaní. Poslednou kňazskou obeťou protifašistického odboja bol Ján Nemec, ktorý pôsobil na východnom Slovensku. Jeho farnosť partizáni zo skupiny “Čapajev” niekoľkokrát vylúpili. Jeho samotného v noci zo 16. na 17. novembra brutálnym spôsobom zavraždili a jeho telo hodili do rieky. Okrem toho partizáni zavraždili aj poslucháča 5. ročníka bohoslovia v Nitre Imricha Teplana. Ten bol obvinený zo špionáže a zavraždený spolu so svojim otcom Štefanom pri obci Čavoj koncom augusta 1944. Ďalší kňazi sa stali obeťami početných fyzických útokov zo strany odboja avšak bez fatálnych následkov, medzi najznámejšie príklady patrí Jozef Pöss. 

Vyčíňanie II. slovenskej partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika opísal historik Marián Uhrin. Celkový počet obetí partizánskeho teroru len v oblasti Turca má byť podľa dostupných informácií približne 200 osôb. Z týchto obetí bolo 45 – 50 osôb zavraždených II. Partizánskou brigádou. Napriek tomu, že vraždy boli vykonané jednotlivcami, Uhrin pripisuje zodpovednosť priamo veliteľskému štábu brigády.  

Veľkú pozornosť partizánskym a povstaleckým zločinom venoval aj Peter Bielik, autor publikácie Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočne? Autor v nej zachytili snáď všetky známe a podložené zločiny protifašistického odboja, ktoré náležite odzdrojoval, a vytvoril tak smutný ale prehľadný zoznam týchto tragédií. Okrem toho v nej Bielik rozoberá povahu a užitočnosť celého Povstania a jeho následky na ďalší priebeh udalostí na Slovensku. Z diela sa dozvedáme nie len o známejších masových vraždách( napr. masaker v Sklenom, 187 obetí), ale aj o terorizovaní jednotlivcov: „Dňa 21. júna v Remeninách (pri Giraltovciach) príslušníci zväzku Čapajev olúpili a zavraždili učiteľa M. Šimu a potom vylúpili byt, kde bývala jeho rodina.” […] “Dňa 5. augusta pri Kamienke nad Cirochou (pri Humennom) partizáni odvliekli a potom pri dedine zavraždili krčmára Andreja (tiež Ondreja) Lubiščáka. V júni ho olúpili o 7000 korún, rádioprijímač, liehoviny a cigarety a požadovali od neho ďalších 13 000 korún, ktoré už nemal, a to asi bolo dôvodom jeho vraždy.”  

Neznámy autor, Verejne popravení partizáni nemeckými vojakmi v obci Medzibrod, v okrese Banská Bystrica, 1945 /SNG

Presný počet partizánmi a povstalcami zavraždených osôb sa dnes nedá presne vyčísliť. Informácie o množstve popráv sa nám zachovali len vo forme spomienok pamätníkov bez ďalšej opory, keďže nie vždy došlo k ich úradnému zaznamenaniu + dochádzalo aj k falšovaniu záznamov. Len obetí z radov slovenských Nemcov má byť viac ako 1000. K tomu treba pripočítať vraždy funkcionárov a sympatizantov HSĽS a zavraždených z osobných dôvodov (tiež častý motív partizánskych vrážd). Vysoká početnosť vrážd a popráv, ktoré mal na svedomí protifašistický odboj (predovšetkým komunistickí partizáni) a teroristická povaha jeho ďalších akcií, nás jednoducho nútia zamýšľať sa nad jeho vnímaním a (pre)hodnotením.  

Neznámy autor, Banská Bystrica 29. 8. 1944. Za demokraciu. Za Československo, SNG
Neznámy autor, Domobranec chráni životy našich rodín, 1944 – 1945 /SNG

Iste, partizáni neboli jedinou zložkou protifašistického odboja a SNP. Boli však jeho veľmi dôležitou súčasťou. Ich formálni nadriadení z KSS sa tiež podieľali na moci na povstaleckom území v rámci SNR (v parite s Demokratickou stranou) a v niektorých “oslobodených” oblastiach mali partizáni moc absolútnu. V tejto rovine sa na nich a ich zločiny pozeralo aj po vojne. K trestom dochádzalo len výnimočne a na tieto zločiny sa úmyselne zabúdalo. Svoje urobil aj sporný povojnový zákon č. 115/1946 “O právnosti konania súvisiaceho s bojom za znovunadobudnutie slobody Čechov a Slovákov”, ktorý mal legitimizovať jednanie odboja, ale svojou formuláciu prakticky ospravedlňoval aj jeho zločiny v období od 30. septembra 1938 do 28. októbra 1945. Veľmi kontrastne k tomu pôsobí odsúdenie podplukovníka Jána Šmigovského v zmysle retroaktivity za trestný čin “zrady na povstaní”.  Jeho jediným “zločinom” bolo, že sa ako veliteľ nitrianskej posádky, pamätajúc na osobnú česť a zloženú prísahu, rozhodol nepridať k SNP (ani sa nenechal odzbrojiť Nemcami), za čo bol popravený 9. októbra 1945. 

Napriek tomu, že by nemecké vojská svoju prítomnosť na Slovensku v súvislosti s bojom s Červenou armádou určite posilňovali, práve teroristické akcie protifašistického odboja (a neschopnosť vlády zasiahnuť) zapríčinili nemeckú okupáciu Slovenska, čo mimoriadne negatívnym spôsobom zasiahlo do života slovenskej populácie, fungovania štátu a predčasne odštartovalo Povstanie. Týmito aktivitami dokonca častokrát vyprovokovali nemeckú moc k zbytočným represiám voči obyvateľstvu. Vedľa násilnej aktivity veľkej časti účastníkov SNP tu sú aj iné aspekty, ktoré ničia glorifikujúci obraz tejto udalosti. Veľmi sporný je celonárodný charakter Povstania. V prvých dňoch sa doň zapojilo približne 18 000 vojakov, čo ani zďaleka netvorilo väčšinu armády. Posádky na západnom a východnom Slovensku sa až na výnimky k Povstaniu nepridali. To isté platí aj pre dve východoslovenské divízie, ktoré boli takmer úplne odzbrojené bez odporu. Počas septembra povstalecká armáda vzrástla na približne 60 000 mužov, ktorí však boli povolaní na základe mobilizačných rozkazov aj pod hrozbou smrti. Po celý čas mali povstalci nad Nemcami početnú prevahu (neplatí vo výzbroji a skúsenostiach). Dôvody neochoty zapojiť sa do Povstania boli viaceré. Na množstvo vojakov zapôsobili prejavy ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša, mimoriadne obľúbeného generála Augustína Malára, či prezidenta Jozefa Tisa, ktorí sa vyjadrili proti Povstaniu. Proti SNP vystúpili aj popredné osobnosti slovenskej kultúry ako Ján Smrek, Andrej Žarnov, či Valentín Beniak v rámci manifestu Spolku slovenských spisovateľov. Viac menej odmietavý postoj k Povstaniu zaujali aj slovenskí biskupi, čo mohlo mať  na silne religiózne slovenské obyvateľstvo tiež značný vplyv. Aj tieto faktory spôsobili veľmi nízku morálku u značnej časti povstaleckej armády, ktorá sa prejavila aj v oveľa vyššom počte dezercií v porovnaní s nasadením na východnom fronte – samozrejme, dezertovať niekde v ruskej stepi je oveľa zložitejšie než doma, no tiež to vypovedá o skutočnej povahe “spontánnej celonárodnej reakcii” na nemeckú okupáciu.  

Ohlas proti Povstaniu v novinách Slovák /Slovenská národná knižnica

Zhubné následky vojny Slovensko pocítilo už pri náletoch amerických bombardérov. Front by cez Slovensko prešiel s SNP alebo bez neho. Nemôžeme povedať, že Povstanie urýchlilo koniec vojny alebo zľahčilo jej priebeh na Slovensku.  Faktom ostáva, že táto udalosť mala na množstvo ľudských životov a národné hospodárstvo katastrofálne následky a otázka, či to všetko stálo za to, stále vyvoláva spory.  Zlá príprava a organizácia, ale aj nešťastné náhody spôsobili, že SNP nesplnilo ani jeden z deklarovaných cieľov. Nie je pravda, že sme sa vďaka Povstaniu zaradili na stranu víťazov. O povojnovom zaradení Slovenska bolo rozhodnuté už v roku 1943 a SNP to ovplyvniť nemohlo, hoci je pravda, že vytvorilo určitý politický kapitál.  Zo subjektívnych pozícií je pre národne a kresťansky orientovaného človeka SNP vyslovene negatívna udalosť. Cieľom Povstania bolo aj zrušenie slovenskej štátnosti, prvej v moderných dejinách. Okrem toho, ak nerátame kratučké obdobie neživotaschopnej Slovenskej republiky rád (1919), tak to bolo práve skrz SNP, kedy sa komunisti dostali na Slovensku prvýkrát k moci v rámci už spomínanej SNR a mimoriadne posilnili svoje pozície. 

Neakceptovateľné je aj zneužívanie SNP naprieč takmer celým politickým spektrom. V roku 2017 ho počas osláv bývalý prezident Andrej Kiska zneužil na volebnú antikampaň: “Ale tie tohtoročné by sa mohli stať voľbami, v ktorých sa postavíme proti ideológii zla. Voľbami, v ktorých vyženieme fašistu z úradu tu v Banskej Bystrici, odmietneme jeho kandidáta v Nitrianskom a ďalších krajoch.” Podobne sa v roku 2018 vyjadril aj premiér Peter Pellegrini: “Prítomným povedal, že má zimomriavky a je dojatý, pretože minuloročné ‘vyhnanie fašistov’ z banskobystrickej župy považuje za malé SNP.” Podobnou rétorikou obohatil tohtoročné oslavy aj svojský predseda NR SR Andrej Danko: “Na jednej strane je tu extrémizmus fašistický a na strane druhej klasický liberálny 

Inšpiráciu v protifašistickom odboji nachádzajú aj rôzne radikálne ľavicové skupiny. Niektorí ním legitimizujú dehumanizáciu politických/ideologických protivníkov, či politické násilie bez toho, aby si uvedomovali, že obeťami odboja sa stali aj stovky obyčajných slušných ľudí len pre svoje presvedčenie, či pôvod. 

Ukážky z prostredia radikálnej ľavice:

Pre objektivitu treba povedať, že SNP má aj pozitívne aspekty, ktoré sa nedajú poprieť. Z pohľadu Spojencov bolo narušenie nemeckého tylu, zásobovacích a komunikačných línií na istý čas určite vítaná pomoc. Napriek tomu, že skončilo neúspechom,  dá sa na slovenské pomery označiť ako akcia mimoriadnych rozmerov. Najmä z pohľadu obyčajných slovenských vojakov to bola obrana štátu pred okupáciou cudzou mocou, čo sa v slovenskej histórii nevidí až tak často. Bez pochýb by sme našli nemálo postáv, ktoré svojou motiváciou, nasadením a obetavosťou môžeme vnímať pozitívne. Pozoruhodné je aj to, že ideologicky rôznorodý odboj dokázal jednať jednotne napriek množstvu vzájomných rozdielov. Okrem zaužívaných klišé to bol práve tento moment, ktorý vyzdvihla vo svojom prejave počas osláv SNP prezidentka Zuzana Čaputová, čo pôsobí o dosť sympatickejšie, ako politický účelové reči jej kolegov.  

Pamiatku obyčajných účastníkov, ktorí šli do Povstania s dobrými úmyslami,  by sme si mali ctiť a vážiť. Vyššie uvedené dôvody však stručne vysvetľujú prečo nie je glorifikácia SNP na mieste a opodstatňujú kritiku tejto udalosti. Interpretácie, ktoré z Povstania robia moment “najväčšej národnej slávy” a povyšujú ho na základný pilier našej identity, sú z tohto pohľadu neprijateľné. Akékoľvek volanie po umlčaní kritikov SNP je návrat do čias komunistickej totality. Každý názor by mal byť vypočutý a rešpektovaný. Ako spoločnosť by sme mali byť prístupní diskusii a bádaniu, ktoré by nás posunuli k historickej objektivite a pravde. 

Použitá literatúra:

Hruboň Anton: Partizánske perzekúcie katolíckeho duchovenstva na príklade Liptova in Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VII., Ústav pamäti národa 2008 s. 417-423

Hudek Adam: Najpolitickejšia veda. Slovenská historiografia v rokoch 1948 – 1968, Historický ústav Slovenskej akadémie vied 2010

Lacko Martin: 29. august 1944 – rozporné miesto našich dejín nielen pre historikov (Namiesto úvodu) in Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov III. /Povstanie roku 1944/, Katedra histórie FF UCM Trnava 2004, s. 9-17

Lacko Martin: Problematika partizánskych násilností 1944 -1945 a postoj historika in Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VII., Ústav pamäti národa 2008 s. 296-304

Lacko Martin: Slovenské národné povstanie 1944, Slovart 2008

Petranský Ivan A.: Katolícka cirkev na Slovensku a povstanie roku 1944  in Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov III. /Povstanie roku 1944/, Katedra histórie FF UCM Trnava 2004 s. 49-78

Podolský Peter B.: Povstanie roku 1944. Bolo národné, slávne, užitočné? Nákladom autora 2019

Súdny Boris: Partizánske represie voči príslušníkom žandárstva in Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VII., Ústav pamäti národa 2008 s. 321-325

Uhrin Marián: II. slovenská partizánska brigáda M. R. Štefánika a represálie in Perzekúcie na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VII., Ústav pamäti národa 2008 s. 305-320

Titulná foto:

Jaroslav Vodrážka, Partízáni pod Strečnom, 1964 /SNG