Príbeh Rodézie – Ako boj proti rasizmu urobil z prosperujúcej krajiny chudobnú zaostalú dieru

Bývalá Rodézia, dnes Zimbabwe, bol štát v Afrike. Od konca 19. storočia bolo jej územie britskou kolóniou.  

Ian Smith

Rodézia vyhlásila nezávislosť 11.novembra 1965. Bolo to jednostranné vyhlásenie nezávislosti od Britského impéria, ktoré nebolo medzinárodne uznané ani východným, ani západným blokom. Belošská menšina sa obávala, že pri vtedajšom vývoji v britských kolóniách v Afrike stratí svoj dominantný vplyv.  Myšlienku nezávislosti Rodézie podporovali aj udalosti v susedných krajinách. Tieto krajiny pod novou černošskou vládou zasiahli ťažké politické a ekonomické otrasy. Krátko po vyhlásení nezávislosti Konga v ňom došlo na začiatku 60. rokov k pogromom. Mnoho bielych utečencov prešlo alebo sa usadilo priamo v Rodézii. Tieto faktory spôsobovali u belošskej elity v Rodézii, pod vedením  Iana Douglasa Smitha, obavy a posilňovali nedôveru k britskej správe.  Ian Smith mal podporu drvivej väčšiny bielej populácie a v roku 1964 sa stal predsedom rodézskej vlády, ešte stále závislej na Británii.

 

Tradiční černošskí kmeňoví náčelníci a staršinovia boli tejto vláde naklonení a úzko s ňou spolupracovali, preto mali aj svoje vlastné zastúpenie v parlamente.  

Povstalci ZANU

Najsilnejšie zložky černošskej opozície predstavovali marxistické strany  Zimbabwe African People’s Union – ZAPU a Zimbabwe African National Union – ZANU. Oba tieto zoskupenia boli podporované zo zahraničia, najmä z komunistických krajín. Tieto organizácie nesúhlasili s vyhlásením samostatnosti s vtedy platnou ústavou, ktorá garantovala bielym dominantné postavenie. Ich pôsobenie však proces vyhlásenia samostatnosti urýchlil.  Organizácie navzájom súperili o dominantné postavenie v opozícii. Počas toho dochádzalo k vzájomným násilným prepadom, aj za použitia zápalných bômb, pri ktorých zahynuli viacerí černošskí politici. Tieto aktivity pochopiteľne dokazovali oprávnenosť obáv Iana Smitha a prívržencov samostatnosti, ktorí neverili, že sú tieto skupiny schopné stabilnej vlády. Pred vyhlásením nezávislosti spôsobila silný otras aj prvá vražda belocha s politickým podtextom vykonaná aktivistami ZANU, ktorí napádali štátnych úradníkov, ale aj černošských policajtov. Predstavitelia černošskej opozície navyše zo susednej Zambie, v ktorej prevzali moc majoritní černosi, vyzývali čiernych Rodézanov, aby napádali belošské farmy a ničili verejný majetok ako pošty, železnice, úrady a podobne.  

Vyhlásenie nezávislosti v tlači.

Nutnosť prevziať iniciatívu do vlastných rúk viedla Iana Smitha po neúspešných rokovaniach s Veľkou Britániou k jednostrannému vyhláseniu nezávislosti Rodézie. Podporu nezávislosti vyjadrilo aj 622 kmeňových náčelníkov a staršinov počas niekoľkodňového snemu indaba. Veľká Británia neakceptovala námietky rodézskej vlády, ktorá poukazovala na komunistické nebezpečenstvo, terorizmus a neúspechy černošských vlád v okolitých krajinách. Británia naďalej trvala na zavedení všeobecného volebného práva a zrušení všetkých diskriminačných nariadení. Z tohto dôvodu Británia nezávislosť Rodézie neuznala.  Rada bezpečnosti OSN rezolúciou číslo 217 z roku 1965 Rodéziu ako samostatný štát taktiež neuznala a navyše vyzvala Britániu, aby proti nej vojensky zasiahla. Okrem Južnej Afriky, ktorá čelila podobným problémom a Portugalska s nacionalistickým režimom a jeho kolóniami, nemala Rodézia na medzinárodnom poli žiadnych spojencov.  Černošská opozícia samostatnosť odmietla, pretože majoritné černošské obyvateľstvo nemalo rovnaký podiel na moci ako biela menšina a rovnako jej prekážalo aj prerozdelenie pôdy atď.  

Veľká Británia uvalila proti Rodézii najprv mierne ekonomické sankcie, ktoré sa však ukázali ako neúčinné. Neskôr sa sankcie pritvrdili a rozšírili sa na zmrazenie finančných účtov v britských bankách, zákaz dovozu tabaku, cukru a ďalších komodít. V decembri 1966 sa k obmedzeným ekonomickým sankciám pridalo aj OSN ako celok a o dva roky neskôr rozhodla Bezpečnostná rada OSN, aby boli proti Rodézii uplatňované sankcie v plnom rozsahu. Britská vláda očakávala, že sankcie budú mať zničujúce následky a že sa Rodézia nakoniec podrobí. Proti malému a mladému africkému štátu sa spojil takmer celý svet, inak rozdelený studenou vojnou, preto sa očakávalo, že sankcie rýchlo zapôsobia. Stal sa presný opak. V prvom roku sankcií, v roku 1966, bola v Rodézii ekonomická situácia zhoršená, vývoz klesol o 37%, dovoz o 30% a hrubý domáci produkt o 2,6%. V nasledujúcom roku však začalo HDP rásť priemerne až o 9% ročne a to až do roku 1975, kedy dosiahli teroristické útoky svoje maximum. Pomocou budovania vlastného priemyslu, silných štátnych intervencií, všestrannej podpore ekonomiky a nerastnému bohatstvu začala krajina napriek sankciám mimoriadne napredovať. Jednou z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich firiem bola českými exulantmi riadená továreň Baťa v Gwelo. Veľké a pre Britániu nepríjemné prekvapenie bolo, že sa sankcie uvalené na Rodéziu obrátili proti nej. Ukázalo sa, že peňažné toky medzi Rodéziou a Veľkou Britániou sú vyššie z kolónie do materskej krajiny a nie naopak.  

Bieli Rodézania sa zomkli a dokázali čeliť medzinárodnému tlaku. Popularita Iana Smitha sa zvýšila a pre niektorých sa stal hrdinom. Tento nepochopiteľný postoj západných krajín, ktorý hral do karát v Afrike sa šíriacemu komunizmu, sa stretol s odporom najmä v pravicových kruhoch. Západné krajiny sa počas studenej vojny profilovali ako štít proti komunizmu, ako obrancovia západných hodnôt, kresťanstva a demokracie.  V prípade Rodézie však konali v rozpore s týmito deklarovanými hodnotami a pomáhali marxistom na ceste k moci.  

Rodézsk vojaci

Zmieňované černošské opozičné organizácie (ZANU,ZAPU) riadili odboj zo zahraničia, hlavne zo Zambie. V zahraničí začali tieto organizácie budovať svoje vlastné partizánske armády, ktoré mali zvrhnúť belošskú vládu v Rodézii.  Tieto partizánske armády vyzbrojovali predovšetkým spriatelené africké krajiny, ale aj Sovietsky zväz a niektoré jeho socialistické satelity, Čína, KĽDR a neskôr aj Kuba. Veľkú podporu pre tieto marxistické odbojové organizácie poskytli aj rôzne západné hnutia na ochranu ľudských práv. Tie vydávali desiatky publikácií, ktoré distribuovali po celom svete a vytvárali deformovaný obraz o zlej rasistickej bielej vláde a dobrých černošských bojovníkoch za slobodu. 

V Rodézii a Afrike sa ZSSR, Čína a Kuba pokúšali nastoliť komunizmus. Che Guevara v Kongu.

Černošské partizánske oddiely prenikali do krajiny hlavne zo severu cez rieku Zambezi. Od roku 1973 sa ich útoky stupňovali. Cieľmi sa stávali najmä belošské farmy, ktoré predstavovali pre rodézsku vládu veľkú oporu. Polícia s podporou armády tvrdo trestala zajatých partizánov aj civilistov, ktorí im pomáhali.  

Armáda sa početne zdvojnásobila, povolávali sa záložníci a študenti, bieli Rodézania sa začali masovo ozbrojovať a aj ženy sa učili strieľať. Bezpečnostné zložky však zďaleka netvorili len bieli Rodézania. 

Na Rodéziu začal postupne doliehať vonkajší a vnútorný tlak. Bezpečnostná situácia v krajine bola veľmi zlá. Teroristické útoky partizánov sa neustále množili a bezpečnostné zložky boli vyťažené. Tým začala trpieť aj ekonomika krajiny. V septembri 1978 a februári 1979 partizáni zostrelili dve civilné lietadlá raketami zem-vzduch sovietskej výroby, pričom zahynuli desiatky ľudí.

Rodézia, jej spojenci (fialová) a krajiny podporujúce opozíciu (oranžová) 1975

Kvôli tomuto nebezpečenstvu bola v krajine paralyzovaná letecká doprava.  V lete 1975 získal nezávislosť od Portugalska Mozambik, v ktorom prevzali vládu komunistické skupiny. Rodézia tak prišla o svojho kľúčového partnera. V roku 1976 sa s Ianom Smithom stretol americký minister zahraničia Henry Kissinger. Ten mu tlmočil požiadavky Spojených štátov, ktoré obsahovali odovzdanie moci väčšine (teda černošským obyvateľom), čo Smith odmietal. Rodézia bola krok od vojny s okolitými krajinami, kde vládli komunisti a navyše hrozila priama vojenská intervencia Sovietskeho zväzu a Kuby. Kissinger oznámil Smithovi, že Spojené štáty a Západ v takom prípade Rodézii neposkytnú nijakú podporu.  Smith si uvedomoval tieto riziká a preto sa rozhodol pre kompromis. V lete 1979 sa konali voľby, v ktorých malo černošské obyvateľstvo väčšie možnosti. Vznikla vláda, ktorej predsedom sa stal černošský umiernený aktivista Abel Muzorewa a ktorej člen bol aj Ian Smith. Rodézia sa premenovala na Zimbabwe-Rodézia. Marxistickej opozícii, ktorú viedli Nkomo a Mugabe, to však nestačilo. Novú vládu označili za „bábku“ bielych a pokračovali v bojoch. 

Robert Mugabe a Joshua Nkomo

Zásadný obrat v dejinách Rodézie nastal na konferencii v Lancaster House. Túto konferenciu inicioval britský minister zahraničia lord Carrington a zúčastnili sa jej Abel Muzorewa s Ianom Smithom a Mugabe s Nkomom za marxistickú opozíciu. Na konferencii sa dohodlo, že v krajine dôjde k všeobecným voľbám, ktorých sa bude môcť naplno zúčastniť aj väčšinové černošské obyvateľstvo, zrušenie diskriminačných nariadení ale aj nedotknuteľnosť belošského majetku. Na základe tejto konferencie mala krajina prejsť znova pod britskú správu. V prvých voľbách s plnou účasťou majority, ktoré sa konali na jar 1980, vyhrali marxistické strany Mugabeho a Nkoma. Nezávislosť krajiny bola nimi vyhlásená 18. apríla 1980. Tentokrát však bola republika Zimbabwe medzinárodne uznaná a pri slávnostnom akte stiahnutia britskej vlajky zo stožiara na štadióne Rufaro bol prítomný aj britský následník trónu princ Charles.  

Tieto udalosti označuje aj naša domáca marxistická historiografia ako „veľké víťazstvo zotročovaného ľudu“ a jeho protagonistov ako „pokrokové sily“. Ukázalo sa, že predsa len bol bližšie k pravde Ian Smith, keď tvrdil, že skupiny okolo Mugabeho a Nkoma nie sú schopné vlády. Hneď potom, ako sa „osloboditelia“ chopili moci, začali v krajine kmeňové čistky, pri ktorých zahynuli tisíce ľudí. Po vnutropolitických otrasoch a konfliktoch si Robert Mugabe udelil diktátorské právomoci. Prerozdeľovanie pôdy, ktorú vlastnili belosi, najmä do rúk svojich prívržencov, mu zaistili veľkú podporu, no zároveň drasticky oslabili poľnohospodárstvo.  

Absolútna ekonomická neschopnosť nových vládcov postupne urobila z prosperujúcej krajiny jeden z  najchudobnejších a najviac zadlžených štátov na svete s infláciou gigantických rozmerov, akútnym nedostatkom tých najzákladnejších komodít a vysokou kriminalitou. Následkom katastrofálnej vlády klesol počet bielych obyvateľov z 250 000 v roku 1975 na 50 000 v roku 2002 a ich počet stále klesá.  

Chudoba dnešného Zimbabwe

Príklad Rodézie nás môže veľa naučiť. Je fascinujúce, ako sa dokázala malá krajina v 60. rokoch zomknúť a statočne čeliť vonkajším a vnútorným hrozbám. Prístup medzinárodného spoločenstva v otázke Rodézie nám ukazuje, že je naivné spoliehať sa na cudzích, ktorí väčšinou hľadia len na svoje vlastné záujmy. V neposlednom rade môže byť pre nás poučením, že  veľkohubo deklarovaný boj za ľudské práva a boj proti rasizmu a diskriminácii nie je pre spoločnosť vždy automaticky povznášajúci a prospešný. Rodézia nebola dokonalý štát. Uplatňovali sa v nej diskriminačné nariadenia aj v tých najprimitívnejších podobách, no rozhodne predstavovala pre jej obyvateľov lepšiu a znesiteľnejšiu alternatívu ako oslobodené Zimbabwe.  

Použitá literatúra: 

Hulec Otakar, Olša Jaroslav Jr.: Dějiny Zimbabwe, Zambie a Malawi, Nakladatelství Lidové noviny 2008 

Klíma Jan: Dějiny Afriky. Vývoj kontinentů, regiónů a státůNakladatelství Lidové noviny 2012 

Smith Ian: The Great Betrayal: The Memoirs of Ian Douglas Smith,  John Blake Publishing 1997 

Internetové odkazy: 

https://www.theatlantic.com/magazine/archive/2003/12/how-to-kill-a-country/302845/ 

 

 

 

 

161 Comments on “Príbeh Rodézie – Ako boj proti rasizmu urobil z prosperujúcej krajiny chudobnú zaostalú dieru”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *