Záviš Čierný z Garbowa: Symbol rytierskej statočnosti, ktorého smrť oplakávali kronikári a králi

Táto postava je v Poľsku pevnou súčasťou národného folklóru. Dostala sa do rôznych úsloví, ktoré sa viažu na statočnosť, poctivosť a silu. Jeho meno majú v názve športové kluby a nájdeme ho aj v množstve literárnych a umeleckých diel, v ktorých sa pravidelne objavuje už od svojej smrti, až po súčasnosť. Ide o postavu, na ktorú sa viaže množstvo povestí, jej jadro však tvorí skutočná historická osobnosť.

Záviš sa narodil do poľského rytierskeho rodu Sulimovcov. Nie je známy presný dátum jeho narodenia. Väčšina historikov ho kladie do rozmedzia 70. rokov 14. storočia. Jeho rodičmi boli Dorota a Mikuláš z Garbowa, vysoko postavený zemský úradník vo funkcii konarsko-sieradského kastelána. Záviš mal aj dvoch bratov, Piotra zvaného Kruczka a Jána zvaného Farurej. Jeho rodina bola pomerne dobre zaopatrená a sám Záviš získal po otcovej predčasnej smrti časť z nemalého rodinného majetku.  Kultúrny fenomén rytierstva, v podobe v akej sa rozvíjal v západnej Európe, nenašiel v Poľskom kráľovstve rovnako veľkú odozvu. Existovalo však množstvo mladých poľských šľachticov, ktorých tieto trendy priťahovali.

Portrét Žigmunda Luxemburského od Pisanella, 1433

Táto mládež, medzi ktorú patril aj Záviš, často odchádzala do zahraničia spoznávať cudzie rytierske školy. Uhorský kráľovský dvor Žigmunda Luxemburského poskytoval príležitosť pre rytierske uplatnenie a aj pre svoju blízkosť bol pre poľskú šľachtu priam ideálny. Sám Žigmund totiž zhromažďoval rytierov z celej Európy, organizoval veľkolepé turnaje a časté vojenské výpravy, ktoré dávali rytierom možnosť získať skúsenosti, slávu a majetok. Jednou z takýchto výprav bola aj veľká križiacka výprava proti Turkom v roku 1396. Tejto výpravy sa vtedy zúčastnili rytieri z veľkej časti kresťanského sveta, no utrpeli veľkú porážku v bitke pri Nikopole. Okrem toho mali zväzky Poliakov s uhorským kráľovským dvorom svoju pevnú tradíciu už od čias panovania Ľudovíta z Anjou a poľsko-uhorskej personálnej únie v rokoch 1370 až 1384.

Podľa viacerých historikov mal Záviš svoju žiarivú rytiersku kariéru začať práve na dvore uhorského kráľa Žigmunda.  Podľa niektorých zdrojov mal Záviš ešte na prelome 14. a 15. storočia bojovať ako žoldnier na Morave v službách markgrófa Prokopa vo vojne proti olomouckému biskupovi. Tento konflikt, známy ako tretia markgrófska vojna (třetí markraběcí válka), mal vzniknúť pre majetkovoprávne spory medzi Prokopom a olomouckou kapitulou na pozadí dlhodobého konfliktu medzi makrgrófmi Prokopom a Joštom. Do tohto konfliktu sa zapojil aj kráľ Žigmund, ktorý Prokopa v roku 1402 zajal a uväznil na Bratislavskom hrade. Zo služieb markgrófa Prokopa mal Záviš prejsť ku kráľovi Žigmundovi, u ktorého vyjednal prepustenie niekoľkých zajatých rytierov z Poľska. Poľská historička Beata Mozejko sa domnieva, že takýto prechod z tábora Žigmundových odporcov do jeho služieb, spolu s vyjednaním oslobodenia poľských zajatcov, naznačuje, že už v tom čase mal byť Záviš značne vážený rytier. 

V roku 1408 sa Záviš so svojim bratom Jánom Farurejom zúčastnil krížovej výpravy proti Bosne v službách kráľa Žigmunda. Spolu s ďalšími poľskými rytiermi však Žigmunda opustil v roku 1409, aby sa zúčastnil vojny Poľského kráľovstva proti Rádu nemeckých rytierov. Táto vojna bola jedným z celej rady konfliktov medzi týmito stranami. Boje začali kvôli sporu Rádu s Litovským veľkokniežatstvom, ktoré bolo hlboko vo sfére vplyvu Poľského kráľovstva, ohľadom pobaltského regiónu Žmuď. Poľsko Litvu v spore podporilo a delegácia vedená hnieznenským arcibiskupom Mikulášom Kurowskim to oznámila priamo v sídle Rádu v pevnosti Malbork. Poslovia podporu Litve vyjadrili spôsobom, ktorý vyprovokoval veľmajstra Rádu vyhlásiť vojnu Poľsku, čo malo veľký morálny a propagandistický význam, ktorý ovplyvnil aj poľských rytierov v zahraničí.

Wojciech Kossak, Dva meče, 1909 – Poslovia Rádu nemeckých rytierov darovali pred bitkou pri Grunwalde poľskému kráľovi dva meče, čo malo hlboký význam

Poľský kráľ Vladislav II. Jagelo si cenil rytierov, ktorí slúžili u uhorského kráľa, a často sa nimi obklopoval alebo im zveroval velenie. Prítomnosť Záviša pri kráľovej osobe dokazuje dokument vydaný Vladislavom II. 4. novembra 1409 v Radomsku, na ktorom je Záviš uvádzaný ako svedok.  V jeseni toho roku bolo vyhlásene dočasné prímerie. Celý konflikt mal rozsúdiť český kráľ Václav IV., ktorý však rozhodol v prospech Rádu, a tak sa boje rozhoreli nanovo. V júni 1410 sa mal Záviš zdržiavať na hranici s Pruskom, kde mal spolu s inými odpútavať pozornosť Rádu od hlavných poľských síl. Po misii na pohraničí sa Záviš pridal k hlavnému poľsko-litovskému vojsku, ktoré tvorilo viac ako 40 000 ozbrojencov, na ceste smerom na Malbork. Poľský stredoveký kronikár Ján Dlugosz pripisuje Závišovi vo svojom kronikárskom diele čestné miesto v prvom rade krakovského zemského práporu (chorągiew ziemi krakowskiej), ktoré bolo určené len pre najslávnejších bojovníkov “ze względu na ich niezwykłe zasługi, a mianowicie: Zawisza Czarny z Garbowa z domu Sulima, Florian z Korytnicy herbu Jelito, Domarat z Kobylan z domu Grzymalitów, Skarbek z Góry z domu Habdank, Paweł Złodziej z Biskupic z domu Niesobiów, Jan Warszawski z domu Nałęcz, Stanisław z Chrabinowic z domu Sulima i Jaksa z Targowiska z domu Lisów” Táto jednotka predstavovala to najlepšie z celého vojska a tvorili ju rytieri bez ohľadu na ich zemskú príslušnosť. Existujú tiež hypotézy, podľa ktorých sa mal Záviš zúčastniť bitky pri Grunwalde nie len ako rytier, ale aj ako kráľov radca a veliteľ, no stredoveké pramene ho do takýchto pozícií priamo neštylizujú. K bitke došlo 15. júla 1410 a znamenala pre Rád nemeckých rytierov veľkú katastrofu, pri ktorej prišiel o život veľmajster Ulrich von Jungingen, 200 rádových bratov, tisíce ďalších laických rytierov a ďalšie tisíce sa dostali do zajatia. Bitka pri Grunwalde sa stala medzníkom nie len v tejto vojne, ale aj v dejinách Európy a predstavovala jeden z najväčších bojových stretov stredoveku. Po tejto bitke sa mal Záviš zúčastniť ešte niekoľkých bojových operácií na území Pruska.

Jan Matejko, Bitka pri Grunwalde, 1878 – v pravej časti je vyobrazený Záviš Čierný z Garbowa

Záviš bol v tom roku vybraný, aby sa vydal s mierovým posolstvom ku uhorskému kráľovi Žigmundovi, ktorý bol s Poľskom vo vojne ako spojenec Rádu. Poľský kráľ si pre toto dôležité posolstvo vybral Záviša zjavne pre jeho osvedčenie a osobnú známosť s uhorským kráľom. Posolstvo však bolo neúspešné a kráľ Žigmund vyslal malé vojsko plieniť juh Poľska, aby tak naplnil zväzok s rytierskym rádom. Kľud zbraní bol uzavretý 31. marca 1411 v Spišskej Novej Vsi. Následné prímerie bolo uzavreté 15. marca 1412 a svedkom na mierovom traktáte bol aj Záviš, ktorému Dlugosz pripisuje zásluhu na ukončení bojov. Vládcovia oboch kráľovstiev sa stretli v Bude medzi 5. a 24. júnom toho istého roku. Na tomto stretnutí boli zjednávané niektoré odstavce obžaloby, ustanovená zvláštna komisia a dohodnutá výmena zajatcov. K vyriešeniu niekoľko desiatok rokov dlhého konfliktu nedošlo. Pri tejto príležitosti sa mal konať aj veľký turnaj, na ktorom bol podľa Jana Dlugosza Záviš mimoriadne úspešný. V nasledujúcom období plnil Záviš menšie úlohy od kráľa Žigmunda v Uhorsku a v službách kráľa Vladislava sa podieľal na nových rokovaniach s Rádom nemeckých rytierov a iných diplomatických úkonoch. V roku 1413 sa zdržiaval v Uhorsku. V roku 1414 mal Záviš verbovať vojakov v Čechách a na Morave do vojny proti Rádu. Boje sa prerušili na jeseň, kedy sa rozhodlo, že spor bude riešený na plánovanom kostnickom koncile.

Išlo o veľký cirkevný koncil, ktorý bol zvolaný na žiadosť rímskonemeckého kráľa Žigmunda s cieľom vyriešiť pápežskú schizmu a ďalšie konflikty. Poľská delegácia, ktorej členom bol aj Záviš, prišla do Kostnice 29. januára 1415. Záviš bol prítomný na rokovaniach Žigmunda s vojvodom Fridrichom IV. Habsburským a takisto sa mal zúčastniť diskusie o odvolaní troch vtedajších pápežov (Gregora XII., Benedikta XIII. a Jána XXII.) Ako ukazuje správa Petra z Mladoňovic, Záviš a ďalší poľskí rytieri sa viackrát pridali k českej šľachte, ktorá opakovanie protestovala proti zatknutiu a väzneniu majstra Jána Husa: “Tento list byl předložen mezi národy v prospěch mistra Jana Husa, bakaláře svaté teologie, 13. dne měsíce května nebližší před svátkem živného svatého Ducha od pánů českého a polského národa v domě Menších bratří. Jména pánů, kteří napřed řečený list podali, jsou tato zvláště: pan Jindřich Lacembok […] Z Poláků jsou to tito: pan Záviše řečený Černý […]”  Záviš tak zrejme nekonal zo sympatií k Husovemu učeniu, pretože neskôr proti husitom aktívne bojoval a slúžil Žigmundovi, ale skôr kvôli tomu, že  vnímal ako porušenie čestných zásad. Na koncile sa taktiež riešil dlhotrvajúci spor Poľského kráľovstva a Rádu nemeckých rytierov a týchto rokovaní sa zúčastnil aj Záviš.

Václav Brožík, Majster Jan Hus pred koncilom kostnickým, 1883

Na konci júla 1415 sa ako predstaviteľ poľského kráľa vydal po boku Žigmunda na cestu po západnej Európe. Žigmund chcel touto výpravou vyriešiť pápežskú schizmu dohovorom avignonskému pápežovi Benediktovi XIII a aragónskemu kráľovi Ferdinandovi I. a dlho trvajúci anglicko-francúzsky konflikt. Na stretnutí Žigmunda a Ferdinanda I. v Perpignan (dnes Francúzsko) mal Záviš pred očami oboch kráľov v súboji poraziť slávneho aragónskeho rytiera Jána, ktorým bol podľa niektorých zdrojov mladý princ a neskorší kráľ Ján II. Aragónsky. V apríli 1416 sa v Paríži Záviš zúčastnil rokovaní poľskej delegácie so Žigmundom a francúzskym kráľom o predĺžení mieru s Rádom nemeckých rytierov. Na tejto ceste po boku Žigmunda precestoval Záviš veľkú časť Európy a spoznal územie dnešného Francúzska, Holandska, Belgicka, Nemecka, Švajčiarska a pravdepodobne aj Anglicka.

M. Bylina, Záviš z Garbowa v súboji s Jánom Aragónskym

Na začiatku roku 1417 sa vrátil na kostnický koncil, kde vyvíjal ďalšiu diplomatickú aktivitu v rovine poľsko-rádových vzťahov. Značný Závišov význam potvrdzuje aj jeho výber medzi 24 rytierov, ktorí mali úlohu zabezpečovať pokoj počas voľby nového pápeža, ktorým sa stal Martin V. Na jeseň 1418 sa na koncile Záviš zapojil do ostrej polemiky s Janom Falkenbergom, autorom spisu Satiry, v ktorom Falkenberg ako stúpenec nemeckých rytierov ponižoval Poľské kráľovstvo a volal po jeho zotročení. Poľská delegácia proti tomu hlasno protestovala a u pápeža dožadovala zákrok. Pápež sa nakoniec priklonil k Poliakom dal Jana Falkenberga za toto potupenie uväzniť. Po skončení koncilu sa mal Záviš zdržiavať pri Žigmundovi a do Poľského kráľovstva sa vrátil až v roku 1419.

V roku 1420 bol Záviš, ako člen veľkej poľskej delegácie, prítomný na ríšskom sneme vo Vratislave, kde malo padnúť konečné rozhodnutie v otázke poľsko-rádového konfliktu. Žigmund, ktorý potreboval prioritne riešiť pomoc z Ríše pre ťaženie proti husitom, zmenil svoju politickú orientáciu z voľnej spolupráce s Vladislavom II. a vyniesol pre Poliakov nevýhodný rozsudok podobný toruňskému mieru z roku 1411. Takýto výsledok rokovaní poľskú delegáciu neuspokojil a zo snemu takmer okamžite odišla a spor ostal naďalej otvorený. Podľa niektorých historikov mal Záviš pri Žigmundovi ostať a to snáď preto, aby ho presviedčal na zmenu postoja.

Koncom roku 1421 bol Záviš poverený posolstvom od poľského kráľa pre Žigmunda, ktorého zastihol na vojenskom ťažení do Čiech proti husitom. Žigmund ho mal poprosiť, aby pri ňom ostal a počkal na jeho odpoveď, kým nedosiahne svoje stanovené ciele, s čím mal Záviš súhlasiť. Žigmund však pri Kutnej Hore utrpel porážku a časť jeho vojska ustúpila do Nemeckého (Havlíčkovho) Brodu. Záviš sa v tejto chvíli rozhodol Žigmundovi pomôcť a mesto pred husitmi beznádejne brániť, aby mu poskytol čas na ďalší ústup na Moravu. Husitov obliehanie mesta kvôli húževnatej obrane naozaj zdržalo a Žigmund sa dostal do bezpečia. Nemecký brod však padol a mesto spolu s obyvateľstvom bolo nemilosrdne vyplienené. Medzi malým množstvom preživších bol aj Záviš. Ako zajatca ho husiti odvliekli najprv do Prahy a na slobodu sa dostal pravdepodobne v septembri 1422, výmenou za poslov Pražanov k litovskému veľkokniežaťu Vitoldovi. Informácie o tejto udalosti a Závišovom zajatí podáva Kronika velmi pěkná o Janovi Žižkovi čeledínu krále Vácslava: “A nazítří přikázal Žižka útočit po celý den na město. Ale nemohli je dobýt, neboť se hrdinsky bránilo. Ale příští den je bez boje obsadili a všechny tam pobili, jen pana Záviše Poláka a pana Rarovského a pana Mrtvice, ty tři rytíře dali do vězení.” , a aj Kronika starého pražského kolegiáta: “V městě též byl zajat jeden slovutný a velmi statečný rytíř, jenž byl hejtmanem, Polák řečený Záviše Černý, a jako zajatec s jakýmsi rytířem řečeným Mrvice byl dovezen na pražskou radnici k Červenohorskému„.

V ďalších rokoch sa Záviš venoval najmä svojim majetkom v Poľsku, ale aj službe na dvoroch poľského a uhorského kráľa. Väčšina posolstiev, ktorá sa v tej dobe medzi oboma panovníkmi uskutočnila bola práve cez osobu Záviša z Garbova. Žigmund Závišu za služby odmeňoval peniazmi a nezachovali sa správy o udelení hodností a majetku. Pravdepodobne od roku 1423 sa stal Záviš spišským starostom – správcom časti územia spišskej župy v Hornom Uhorsku so sídlom v Starej Ľubovni, ktorú dal Žigmund do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi II., kým mu nesplatí dlh. Menovanie Zaviša do tejto funkcie malo súvis nie len s jeho vernou službou, ale aj s jeho pozitívnym vzťahom so Žigmundom, čo malo na poľsko-uhorskom pohraničí garantovať pokoj.

Cecília zo Svätého Jura v bitke pri Golubaci

V roku 1427 kráľ Žigmund začal prípravy na výpravu proti Turkom, pričom k sebe znova povolával rytierov z celej Európy. Záviš sa spolu s ďalšími dobrovoľníkmi k pridal k Žigmundovi, a to napriek tomu, že už mal cez 50 rokov a bol značne materiálne zabezpečený. Záviš sa zúčastnil bojov vo Valašsku v roku 1427 a pri dunajskej pevnosti Golubac v Srbsku, ktorú Žigmund obliehal od mája 1428. Príchod mohutnej armády tureckého sultána k pevnosti prinútil Žigmunda zmeniť plány a ustúpiť na druhý breh Dunaja, kvôli čomu s Turkami dohodol prímerie. Počas ústupového manévru však Turci prekvapivo zaútočili a sám Žigmund sa ocitol v nebezpečenstve, keď sa mu ledva podarilo dostať na druhý breh. Značná časť Žigmundovho vojska bola pritom zničená. Záviš bol prítomný v Žigmundovom sprievode, ktorý napadli Turci, v boji sa mal stratiť a o jeho ďalšom osude sa nezachovali presnejšie správy. Podľa kronikára Jana Dlugosza mal Žigmund Záviša prosiť, aby s ním ušiel na druhý breh, no ten to mal odmietnuť, pretože taký útek by sa priečil jeho rytierskej cti. Jeho smrť zachytil vo svojom diele aj uhorský kronikár z 15. storočia Ján z Turca, ktorý ho, podobne ako iní doboví autori, opísal ako znamenitého rytiera: “V tejto bitke zahynuli vskutku mnohí; najznámejší z nich bol muž menom Záviš Čierny, ktorý sa vyznačoval udatnosťou a vynikajúco narábal so zbraňami. Naši vojaci si až do týchto čias spomínajú naňho s hlbokým pohnutím.”  Sám Žigmund v liste litovskému veľkokniežaťu Vitoldovi stratu rytiera ľutoval a zároveň ho veľmi chválil. Uviedol tiež, že nevie, či bol Záviš zajatý alebo zabitý. Ľudia, ktorých mal vyslať, o Závišovi nezískali žiadne informácie. Žigmund sa za dlhoročné a kvalitné služby posmrtne Závišovi odvďačil ročnou rentou pre jeho vdovu a deti vo výške 300 zlatých.

Pevnosť Golubac, Srbsko

Záviš Čierny z Garbowa bol mimoriadne aktívna a schopná osobnosť, o čom svedčí aj jeho dlhoročná služba na dvore dvoch panovníkov. Bol priamym účastníkom dôležitých historických udalostí, ktoré predstavovali napríklad bitka pri Grunwalde, či kostnický koncil. Bol nie len spoľahlivý diplomat, ale aj zručný rytier, ktorý od svojej mladosti až do smrti bojoval na turnajoch a bojiskách po celej Európe. Dosiahol funkcie kruszwického a spišského starostu a zrejme by stúpal vyššie, nebyť jeho smrti v bitke pri Golubaci. Vďaka jeho činom, ktoré sú historicky doložené, sa právom stal jedným zo symbolov rytierstva.

 

Pramene:

Kronika starého pražského kolegiáta in Výbor z české literatury doby husitské, sv. 2, pripravil
Bohuslav Havránek, Nakladatelství Československé akademie věd, Praha 1964: s. 287

Kronika velmi pěkná o Janovi Žižkovi, sestavil Jaroslav Šůla, Kruh, Hradec Králové 1979: s.55

Jan Dlugosz: Roczniki czyli kroniki słynnego Królestwa Polskiego, Ks.10, ks. 11, Wydawnictwo
Naukowe PWN, Warszawa 2009: s. 101, 102

Ján z Turca: Kronika Jána z Turca, preložil Július Sopko, Perfekt, Bratislava 2004: s. 525

Petr z Mladoňovic: Zpráva o mistru Janu Husovi v Kostnici, uspořádal Zdeněk Fiala,
Universita Karlova, Praha 1965: s. 94, 95

Odborná literatúra:

Baum Wilhelm: Císař Zikmund. Kostnice, Hus a války proti Turkům, Mladá fronta, Praha 1996

Dvořaková Daniela: Rytier a jeho kráľ, Rak, Budmerice 2003

Możejko Beata a kol. autorov: Zawisza Czarny z Garbowa herbu Sulima, WiM, Gdańsk 2003

Řezník Miloš a kol. autorov: Dějiny Polska, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2017

Šmahel František a kol. autorov: Lucemburkové. Česká koruna uprostřed Evropy,
Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2012

One Comment on “Záviš Čierný z Garbowa: Symbol rytierskej statočnosti, ktorého smrť oplakávali kronikári a králi”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *