Cesta cárskeho vyslanca do Pekingu a Veľká Tartaria

Historický cestopis je jedným z mojich najobľúbenejších literárnych žánrov. Takéto dielo vie byť nie len cenným historickým prameňom, zdrojom informácií o dobe a prostredí, ale aj pútavé a živé rozprávanie, ktoré sa číta veľmi jednoducho, čo samozrejme záleží od umeleckoliterárnych schopností autora.  

Titulný list Idesovho diela z roku 1704

Nedávno som sa dostal k cestopisu z konca 17. storočia s názvom v angličtine Three years travels from Moscow over-land to China. Thro‚ Great Ustiga, Siriania, Permia, Sibiria, Daour, Great Tartary, &c. to Peking, teda voľne preložené ako Trojročné putovanie z Moskvy po súši do Číny. Cez Veľkú Ustigu, Sirianiu, Permiu, Daour, Veľkú Tartariu, atď. Do Pekingu 

Autor tohto diela je Eberhart Ides. Allgemeine Deutsche Biographie uvádza, že to bol nemecký obchodník s holandským pôvodom, ktorý sa dostal do služieb ruského cára Petra Veľkého. V jeho mene v roku 1692 odišiel do Pekingu, kde mal rokovať o rusko-čínskej hranici a vzájomnom obchode. Eberhartova misia trvala 2 roky a 10 mesiacov. Počas tejto doby prešiel obrovský kus sveta, ktorý bol vtedy Európanom takmer úplne neznámy. Literárne spracovanie jeho cesty vyšlo v angličtine už v roku 1705.

Pri čítaní tohto diela som si spomenul na teórie o Veľkej Tartarii, ako akejsi ríši Slovanov, či Slovano-Árijcov. S týmito teóriami som sa zoznámil pred niekoľkými rokmi. Keďže mi po pár riadkoch čítania zneli absurdne a kontrastne k všetkému, čo nás učí historická veda, tak som ich takmer okamžite zavrhol. S podobnými teóriami a úvahami sa pravidelne stretávame aj v rôznych médiách a u čoraz väčšieho počtu ľudí, preto si dovolím, aj za pomoci diela od Eberharta Idesa, tieto teórie v stručnosti rozobrať.   

Na portáli www.tartaria.sk sa dozvedáme, že “to bola Slovano-Árijská ríša, ktorá tisícročia dokázala vojensky aj kultúrne uchrániť rodový systém ba aj pomáhať porobeným Slovanom a Árijcom v Európe prežiť po tom, ako nás začala kresťansko-štátna moc systematicky likvidovať”. Toto tvrdenie opierajú aj o staré mapy, kde má byť táto údajná slovanská ríša zachytená: “O skutočnosti, že Európania vo všeobecnosti vedeli o existencii rôznych Tartarií svedčia aj stredoveké geografické mapy […] Ukázali sme si niekoľko z množstva máp, ktoré jednoznačne poukazujú na existenciu krajiny, ktorej názov sa nedá nájsť v žiadnej súčasnej učebnici dejepisu”.  

Mapy, ktoré tento portál uvádza sú skutočné a naozaj na nich nájdeme označenie Tartaria. To však nedokazuje absolútne nič. Uvedené mapy nezobrazujú politické subjekty, ale rôzne geografické oblasti. V opačnom prípade by to znamenalo, že na mape je okrem ríše Tartaria, aj ríša Európa, ríša Afrika, ríša Arábia, či ríša India, a my vieme, že to je nezmysel. Je prirodzené, že aj názvy pre jednotlivé geografické oblasti sa vyvíjajú s úrovňou kartografie a poznania daného prostredia. Mapy z rovnakého obdobia používajú dnes už zastaralé názvy aj pre iné oblasti, ako napríklad Gália pre Francúzsko, či Hispánia pre Pyrenejský polostrov, a vôbec nemusia reflektovať dobové štátne hranice.   

Mapy uvádzané portálom tartaria.sk

Jean Palairet, Atlas Methodique, 1754
Abraham Ortelius, Theatrum Orbis Terrarum, 1570

Takéto vysvetlenie nachádzame aj v českom Ottovom náučnom slovníku z roku 1906, ktorý predstavoval jednu z najkvalitnejších encyklopédií sveta. Tartariu opisuje ako ”neurčitý geografický název krajin na dalekém Východě, který dnes již jen histerický význam. Byl středověku pozdním I počátku novověku to, co Sarmatia a Skýthie starým. Tartaria nazývalo se celé ohromné pásmo střední Asie a vychodní Evropy, od Tichého okeánu ke Dněpru neb Donu, již zaujímalo dnešní Mandžusko, Mongolsko, Turkistán Východní I Západní, stepi kirgízské a kalmycké, staré chanáty Kazanský, Astrachanský a Krymský, áno I území kozákův […] Když známost krajin ruských pokročila , pojem Tartarie obmedzován více a více pouze na Turkistán a vnější čínské země s vyjimkou Tibetu, konečne pak pouze na Turkistan Západní a Východní, než I tu již postoupil místo názvům  opravněnějším.”    

Abraham Ortelius, Theatrum Orbis Terrarum, 1570 Autor aj predchádzajúcej mapy. Okrem Tartarie používa aj ďalšie dnes už zastaralé označenia ako Hispania, Galia, či  Barbaria. Na mape sú vyznačené geografické oblasti, nie štátne celky.

Portál www.tartaria.sk sa odvoláva aj na heslo Tartary v encyklopédii Britannica z roku 1771. Takéto heslo v tomto starobylom encyklopedickom diele skutočne nachádzame a znie takto: “Tartary – a vast country in the northern parts of Asia, bounded by Siberia on the north and west: this is called Great Tartary. The Tartars who lie south of Moscovy and Siberia, are those of Astracan, Cirscassia, and Dagistan, situated north-west of the Caspian-sea; the Calmuc Tartars, who live between Siberia and the Caspian-sea; the Uzbec Tartars and Moguls, who lie north of Persia and India; and lastly, those of Tibet, who lie north-west of China“ V preklade to skrátene znamená, že Tartaria je rozsiahla krajina v Ázii, ktorej obyvatelia sa nazývajú Astrachánci, Čerkasi a Dagestanci atď. Encyklopédia však Tartarii nepripisuje politickú subjektivitu, teda neopisuje ju ako štátny útvar alebo impérium a už vôbec neuvádza nejaký slovanský prvok.  

Ďalší dôkaz pravosti teórie o slovansko-árijskej tartarskej ríši majú byť vyobrazenia Tatarov/Mongolov v stredovekých európskych kronikách. Portál k tomu uvádza: “Ako vidíme, nič «mongolské» na vzhľade Veľkého Chána Chubilaja nevidno. Ba naopak, ľudia vôkol neho vyzerajú úplne slovansky, možno povedať úplne európsky. […] Nie je zvláštne, že stredoveké európske zdroje zobrazovali Mongolov a Tatárov s takým divným, dokonca európskym zovňajškom? 

Marco Polo pred Chubilajom, Livre des merveilles, 1410-1412,

Nie, nie je to vôbec zvláštne. Určitý kontakt so svetom samozrejme existoval a ľudia v stredoveku cestovali viac, ako sa nám dnes zdá, no vtedajšia spoločnosť bola maximálne homogénna a takmer úplne uzavretá. Ilustrátor kroniky, ktorý v živote videl len bieleho človeka, nemohol zadať do Googlu heslo “Mongol”, aby sa mohol inšpirovať. Bol odkázaný len na sprostredkované rozprávanie X ľudí a na vlastnú predstavivosť. Je preto pochopiteľné, že vznikali menej presné vyobrazenia skutočnosti. To sa netýka len Tatarov/Mongolov, ale aj iných vzdialených národov. Aj v niektorých ranných vyobrazeniach Indiánov sa stretávame s obrazmi, ktoré sú skôr odraz autorovej predstavy.  

Niektoré staršie vyobrazenia amerických Indiánov

Nicholas Vallard, Vylodenie Jacquesa Cartiera v Kanade, 1542
Theodor de Bry (?), Masaker španielskych vojakov a mníchov, 1594

Portál www.tartaria.sk však ignoroval ďalšie dobové vyobrazenia Tatarov/Mongolov, na ktorých teda žiadne slovanské črty nenachádzame.   

Rashid al-Din, Mongolskí vojaci, 1305-1306
Japonský samuraj v boji s Mongolmi, Mōko Shūrai Ekotoba, 1293
Portrét Daniela Krmana v myjavskom evanjelickom kostole.

Odkaz na Veľkú Tartariu nájdeme aj v staršej slovenskej literatúre, ktorý tartaria.sk nespomína. Jeden z najplodnejších slovenských barokových spisovateľov a zároveň superintendent evanjelickej cirkvi Daniel Krman ml. v rokoch 1708 –1709 viedol posolstvo Ružomberskej synody evanjelickej cirkvi ku švédskemu kráľovi Karolovi XII., ktorý v tom čase bojoval proti ruskému cárovi Petrovi I. vo východnej Európe. Krman precestoval územie dnešného Poľska, Litvy, Bieloruska a Ukrajiny a viedol si cestovný denník, ktorý u nás vyšiel pod názvom Itinerarium. Na tejto misii sa osobne stretol aj s Tatármi, ktorí boli v tom čase vo východnej Európe, ale aj v cárskom vojsku hojne zastúpení. Tento národ Krman opisuje následovne:

Obývajú Veľké Tatársko i toto Malé, čiže Perekopské. Pánom onoho je Veľký Mogul pán najbohatší na zlato a dobytok. Toto drží chán,obývajúci Krym, a je zaprisahaný nepriateľ Moskovanov, ktorých časom napáda cestou, ktorá sa menuje Muravský šľach. Tento chán, ako som oznámil vyššie, hľadel dosiahnuť zväzok so zbraňami švédsko-kozáckymi. Toto krymské Tatársko má z väčšej časti ľudí nevľúdneho vzhľadu, nízkej postavy, vyčnievajúcich a hrubých očí, plochého nosa a širokej tváre, hlavy okrem temena oholenej do tvaru konskej podkovy. […] Manželky, prv než neporodia, manželia ani za manželky neuznávajú, ani im rodičia nedávajú veno. Ich ženy sú veľmi mrzké, podobné cigánkam. Okrem krymských Tatárov jestvujú Čerkesovia, aj Čeremisovia, aj Kalmykovia, o ktorých rozprával pán generálmajor Meijerfelt, s ktorým som putoval z Bendier do Uhorska, že keď bol u cárskeho veličenstva, uvidel ich dvetisíc, práve vtedy prichádzajúcich zo svojich krajín, ktorí vraj mali jednu a tú istú tvár, takže sa sotva mohli jeden od druhého rozoznať. […] Uvideli sme niekoľko žien, predávajúcich kobylie mlieko a tekuté maslo i mäkký, nechutný syr. Nič sme medzi týmito Tatármi nepočuli tak často ako obvyklú formulu kliatby: Hana sana siti – Kašlať na teba a na tvoj dom.

Nuž musíte uznať sami, že to neznie ako opis nejakých slovanských junákov. Daniela Krmana, vysokého predstaviteľa evanjelickej cirkvi, ktorý bol pre nepriateľstvo ku katolíckemu duchovenstvu uväznený, nemôžeme obviňovať z nejakej jezuitskej propagandy (na portály www.tartaria.sk dosť bežné). Navyše jeho popis vznikol v dobe, kedy malo byť podľa zmieneho portálu “všeobecne známe, že Slovansko-Árijské Impérium, ktoré na západe nazývali Veľká Tartaria, existovalo mnohé tisícročia a bolo najvyvinutejšou krajinou na planéte”   

V úvode spomínaný cársky vyslanec Eberhart Ides prešiel územím so zastaralým názvom Veľká Tartaria približne v rovnakej dobe, z ktorej pochádza väčšina máp, na ktoré sa prívrženci teórie o  slovansko-árijskej tartarii odvolávajú. Ides ako jeden z prvých opísal púšť Gobi, čí nález pozostatkov mamutov so zachovaným mäkkým tkanivom. Všímal si aj klimatické podmienky, vegetáciu, zvieratá, ale aj podobu, zvyky a jazyk národov, s ktorými prišiel do kontaktu.  Neďaleko mesta Solowitzjogda na periférii Európy sa Ides stretol s obyvateľstvom, ktoré sa výzorom a zvykmi podobalo Rusom, no hovorilo jazykom pripomínajúcim starú germančinu z baltskej oblasti: the Inhabitants of which speak a particular Language, that has not least affinity with Muscovite, but is somewhat like the Barbarous German Livonian Language […] The Stature and Habit of both Men and Women, are not very different from those of the Russian Commonalty. Títo ľudia boli jediní, u ktorých autor uvádzal spojitosť a podobnosť s Rusmi. Tunguské, tatarské, mongolské, či samojedské kmene od Rusov jasne diferencoval. Opisoval ich ako vyznávačov islamu: “The Tartars that live round Tobolska, for several Miles are all Mahometans”, či pôvodného šamanizmu (v pár prípadoch kresťanstva). Vo všeobecnosti ich hodnotil ako primitívnych a zaostalých, bez komplexnejších vedomostí: “Wolguskian Tartars, to which the River led us, are stupid Heathens […] They are not able to give any the least account of the Original or import of their Faith”. Napríklad príslušnikom kmeňa Ostiakov pripisuje strednú výšku, červené vlasy, široké tváre a nosy, slabú telesnú schránku nevhodnú pre ťažkú prácu a boj: they are weak and unable to labour hard, not at all enclined to Wars, and utterly uncapable of Military Exercises.”  

Ilustrácia obyvateľov Veľkej Tartarie z Idesovho diela

Nikde v opise územia Veľkej Tartarie nenájdeme zmienku o slovano-árijskom impériu, či aspoň nejakých pozostatkoch tejto údajnej ríše. Najvyššiu civilizačnú úroveň pripisuje Ides ruským mestám, ktoré vznikli v priebehu 17. storočia: “About  a Hundred Years ago, this City and whole Province of Siberia , became subject to the CzarIdesov výklad prítomnosti Rusov (a Európanov vôbec) na tomto území sa viac menej zhoduje aj so súčasnými poznatkami historickej vedy. Publikácia Dějiny Ruska uvádza, že predmetné územie bolo Rusom okrajovo známe už od 13. storočia. Od konca 15. storočia začali Rusi prenikať k rieke Ob. V druhej polovici 16. storočia, počas vlády prvého ruského cára Ivana IV., sa začali ruské a kozácke výpravy na Sibír stupňovať. Medzi najvýznamnejších objaviteľov, kolonizátorov a dobyvateľov patrili Jermak Timofejovič, Jerofej Chabarov, či Vasilij Pojarkov. Na konci 16. storočia začali vznikať prvé väčšie mestá, ako napríklad Toboľsk a v roku 1683 dorazili ruské oddiely k brehom Pacifiku. Jermakovu výpravu spomína aj Ides a vidí v nej začiatok vlády Moskvy nad týmto územím: „and from this juncture the Czar’s Sovereignity over Siberia is to be dated.

Vasilij Ivanovič Surikov, Jermak Timofejevič dobýja Sibír, 1895

Teórie o údajnom slovano-árijskom impériu Veľká Tartaria sú založené na plytkých argumentoch v podobe prekrútených interpretácií odkazov v staršej literatúre a kartografii. Neexitujú (aspoň ja som ich nenašiel) žiadne priame, jasné a relevantné dôkazy o existencii takého politického útvaru. Nepriamo to potvrdzuje aj portál www.tartaria.sk, ktorý však absenciu seriózneho bádania zakrýva za smiešne démonizovanie historickej vedy: ”Informácie zozbierané na týchto stránkach nie sú vedeckým výskumom v pravom zmysle slova. Dnešná veda, obzvlášť hisTORická klame zo všetkých síl, ale autori týchto informácií sa snažili pre tých, ktorí hľadajú pravdu o skutočnej minulosti Slovanov a našej Pravlasti. A vidíme, že nájsť sa stále dá. Treba len vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo človek vidí. Už zo samotnej podstaty týchto informácií je zjavné, že naša minulosť je úplne iná ako sa nám ju snažia podsúvať naši nepriatelia a ich prisluhovači.” Treba uznať, že falšovanie, či prekrúcanie dejín nie je nič výnimočné, či vymyslené. V našom domácom prostredí je tento proces viditeľný najmä v období komunizmu, z ktorého sú u nás stále živé viaceré historické mýty a polopravdy. Napriek tomu nemôžeme výklad minulosti zakladať na domnienkach, dezinterpretáciách a fantázii. Len za použitia overených vedeckých metód sa vieme priblížiť k historickej realite. My, Slováci, Slovania, máme minulosť plnú víťazstiev, ale aj porážok. Ako každý národ, aj my v nej máme svetlé a tmavšie miesta. Naše dejiny sú preto krásne a bohaté. Nevidím teda dôvod ich nahrádzať za nereálnu fantáziu. Každý má právo na (ne)vedomosti, aké sa mu páčia. Namiesto hltania senzačných a šokujúcich textov od autorov zväčša bez adekvatného vzdelania a skúseností s výskumom však odporúčam viac kritického a samostatného myslenia.        

Použité zdroje:

https://www.tartaria.sk/ponimanie/udalosti/56-veka-tartaria

Allgemeine Deutsche Biographie,  13. zväzok, Duncker & Humblot  1881,  s. 747–749.

Encyclopedia Britannica, Vol. III, Edinburgh 1771, s. 887

Ides Eberhart: Three years travels from Moscow over-land to China. Thro‘ Great Ustiga, Siriania, Permia, Sibiria, Daour, Great Tartary, &c. to Peking, London 1705, dostupné online

Krman Daniel: Cestovný denník, Tatran 1975, s. 122-123

Ottův slovník naučný, 25. zväzok, Ján Otto 1906, s. 120

Švankmajer Milan a kol. autorov: Dějiny Ruska, Nakladatelství Lidové noviny 1999