Chammurapiho zákonník a  jeho chápanie rodiny

Chammurapi bol panovníkom v Starobabylonskej ríši. Vláda kráľa Chammurapiho sa datuje do časového intervalu rokov 1792-1750 pred Kristom. Bol šiestym panovníkom  prvej babylonskej dynastie. Chammurapi je považovaný za najvýznamnejšieho panovníka Starobabylonskej ríše, keďže počas jeho panovania dosiahla ríša najväčší územný a  ekonomický rozmach. Veľký význam zohrávala aj jeho reforma verejnej správy zavŕšená spísaním predmetného  zákonníka, ktorý je najstaršou právnou pamiatkou zachovanou v  celku. Niekedy sa hovorí o Chammurapiho zákonníku ako o najstaršom, avšak je veľmi pravdepodobné, že sa o najstarší zákonník nejedná. Z  tých, ktoré sa zachovali v celku,  je však dodnes najstarším. 

Text zákonníka je vytesaný na stéle z čierneho dioritu, ktorej objav sa uskutočnil na začiatku 20. storočia francúzskymi archeológmi v  iránskych Súsach. Tam sa mala dostať v  polovici 12. storočia pred n. l. ako súčasť vojenskej koristi elamského kráľa Šutruk-Nahhunteho. Tieto historické artefakty si v  súčasnosti môžeme prezrieť v Parížskom múzeu Louvre. 

Chammurapiho ríša /wikipedia

Chammurapiho zákonník sa považuje za vrcholný prejav jeho administratívy a reforiem verejnej správy. Významovo prevyšuje aj jeho dobyvateľské úspechy, ktorými sa rád chválil na kráľovských nápisoch.  Chammurapiho zákonník je v  dnešnej dobe pamiatkou nielen pre historikov či  archeológov. Považuje sa za významnú pamiatku trestného práva a  pripisuje sa mu i  prínos pre skúmanie medziľudských vzťahov a  riešenie ekonomiky.

Okrem usporiadania spoločnosti, úpravy majetkových vzťahov, obchodu a  úverov, zmluvných vzťahov, súdnictva a  špecifikácii trestných činov a  trestov za ne sa tento zákonník venuje v  nemalej miere aj rodine. Už v  tak dávnych časoch bolo zrejmé, že rodina ako základná bunka spoločnosti musí fungovať, s  čím súviselo riadne zadefinovanie rolí, úloh a kompetencií. Žena bola chápaná ako nositeľka života a  splodenie potomstva sa považovalo za jej životné poslanie.  Na zákonník je potrebné nazerať kriticky a  chápať ho v  dobovom kontexte, keďže niektoré sankcie sa v  dnešnej dobe oprávnene javia ako kruté a  postavenie ženy bolo vzhľadom na vtedajšiu patriarchálnu spoločnosť nedôstojné. 

Pomer medzi manželmi bol určený viacerými faktormi – jednak prevažne patriarchálnym charakterom starobabylonskej rodiny, ale i faktom, že žena nemohla žiť v  manželskom zväzku s  viacerými mužmi (pričom muž mohol žiť s „vedľajšou ženou“ či otrokyňou, ktoré sa však nikdy nestali rovnoprávnymi s  jeho právoplatnou manželkou). Aj napriek tomu bolo, najmä v  staršej dobe sumerskej, postavenie mezopotamskej ženy omnoho voľnejšienež napríklad postavenie ženy v  antickom Ríme. Aj napriek tomu, že starobabylonská žena bola v  rozličných smeroch v  nezávislom postavení – mohla uzatvárať zmluvy, adopcie, vystupovať ako strana na súde, svedčiť, zastávať rôzne miesta vo verejnej správe, ako pisárka i  ako členka súdneho zboru a  mala zvláštnu zákonnú ochranu pred ujmou na cti, predsa sa prejavovala jej podriadenosť voči manželovi a  to v  rôznych formách.  

Medzi najvýraznejšie črty podriadenosti patrilo napríklad to, že manžel mohol manželku (nikdy opačne) odovzdať veriteľovi ako rukojemníčku za vlastné dlhy, alebo, že iba manželka (nikdy nie manžel) mohla byť trestaná za cudzoložstvo. Príkladom trestania za cudzoložstvo, ako i  nadradenosti muža nad ženou v  manželstve, je napríklad § 129: Ak bola niekoho manželka prichytená, keď súložila s iným mužom, zviažu ich a  hodia do vodyak pán manželky nechá svoju manželku nažive, taktiež kráľ ponechá na žive svojho služobníka. 

  Jedinou úlohou manželstva nebolo iba získavanie ženy ako vhodnú pracovnú silu pre svoju domácnosť a  hospodárstvo, ale taktiež očakávanie od ženy, že svojmu mužovi splodí potomstvo. Význam tohto očakávania nebol motivovaný iba vtedajšími náboženskými predstavami, ale taktiež myšlienkou, že deti boli výhodnými silami na otcovskom hospodárstve, na ktorom – v  prípade otcovej smrti – synovia hospodárili ďalej.  Deti, v  prvom rade synovia, boli povinné udržiavať posmrtnú otcovu pamiatku – prinášať kultové obete potrebné (podľa vtedajších náboženských predstáv) pre jeho posmrtný život. 

  Dcéry, ktoré sa vydaním stali členom manželovej rodiny, boli zo svojho otcovského domu vybavené venom, ktoré malo nahradiť dedičný podiel, patriaci výhradne synom. Veno bolo vložené ako zásnubný dar, zaisťujúci budúce uzavretie manželskej zmluvy. Dodnes býva interpretované ako náhrada za stratu panenstva, alebo ako čiastka, ktorá mala slúžiť sociálnemu zaisteniu ženy v  prípade skončenia manželstva pre okolnosti, ktoré vznikli na manželovej strane. Ak sa dcéry nevydali, mohli sa venovať službe chrámových kňažiek – každopádne boli pre hospodárstvo svojho otca stratené. 

  Bratom sa ukladala povinnosť, aby sa o  sestru počas jej života starali, aby dbali na správny výťažok z  hospodárstva, ktorý patril do jej vena a  ktorý jej mali riadne dodávať. Ak túto svoju povinnosť nesplnili, mohla sestra dať pole a  záhradu do správy cudziemu hospodárovi, ktorý jej potom poskytoval po dobu celého jej života primeranú obživu (§178).  

Vznik manželstva  bol viazaný písomnou formou(§ 128) Ak si niekto vzal manželku, avšak nevyhotovil (o tom) zmluvu, táto žena sa nestane manželkou. 

Manželstvo mohlo byť pre bezdetnosť rozvedené kedykoľvek sa manžel rozhodol musel však zaplatiť a  vrátiť veno(§ 138) Ak niekto chce vypudiť svoju prvú manželku, ktorá mu neporodila deti, dá jej peniaze vo výške vena, mimo toho jej vráti veno, ktoré priniesla z domu otca; a (potom) ju môže vypudiť; 

Getty images

  V  prípade nezodpovedného, (voči manželovi) urážlivéhosebaobohacujúceho či nehospodárneho správania sa manželky ju mohol manžel vyhnať bez kompenzácie. Dokonca ju mohol podržať ako svoju otrokyňu(§ 141) Ak manželka niekoho, v koho dome bývasi predsavzala, že odíde, a (akhospodári pre svoju vlastnú kapsupremrháva rodinný majetokuráža svojho manželausvedčí jua  ak sa jej manžel rozhodol pre jej vypudenie, vypudí ju; na jej cestu a na jej rozlučné nebude jej nič danéak sa jej manžel vyslovil, že ju nevypudí, vezme si inú ženu (ako manželku); ona (prvá) žena bude v dome svojho manžela prebývať ako otrokyňa. 

Manželka sa mohla domáhať rozvodu iba pre neprekonateľný odpor a obvinenia voči manželovi. Tie museli byť pred súdom preukázané ako oprávnené(§ 142) Ak žena pojala nenávisť k svojmu manželovi a povedala mu „nebudeš ma objímať„, jej prípad bude preskúmaný v jej mestskom obvode; tu, ak dbá  o svoju počestnosť a  ak je bez chyby, (ak) však jej manžel odchádza (z domu) a veľmi ju ponižuje, tato žena nemá viny; vezme si svoje veno a odíde do domu svojho otca;  

  Patriarchálny charakter starobabylonskej rodiny sa prejavoval aj v  pomeroch medzi rodičmi a  deťmi. Radou predpisov bola vyjadrená právna i  majetková podriadenosť detí voči otcovi. Prísne trestaný bol napríklad odpor voči otcovi sprevádzaný úderom otca: (§195) Ak dieťa udrelo svojho otca, utnú mu ruku. 

  Chammurapi však nedal otcovi moc nad životom syna (najťažšou sankciou ostalo uťatie ruky), naopak, obmedzil otcovskú moc, ak išlo o  rozhodnutie či má byť syn vylúčený z  rodiny – v  tomto prípade muselo byť rozhodnutie otca preskúmané súdnym zhromaždením. Zákon taktiež poskytoval ochranu deťom dlžníka, ktoré boli dané otcom jeho veriteľovi ako rukojemníci na odpracovanie otcovho dlhu. Bolo určené maximum časového trvania tohto rukojemníckeho pomeru a  taktiež bol stanovený zákaz krutého nakladania s  takýmto rukojemníkom počas jeho služby u  veriteľa.  

Dedičná línia sa opierala o  najužšie pokrvné vzťahy. Za samozrejmého nástupcu a  prirodzeného dediča bol považovaný jeho syn. Ak bolo synov viac, tak sa mohlo uplatniť zvláštne opatrenie v  prospech toho z  nich, ktorého mal počas života vo väčšej obľube: (§ 165) Ak niekto svojmu (synovi) dedičovi, v ňom sa jeho oko zaľúbilo, daroval pole, záhradu a dom, vyhotovil pre neho tabuľku, opatrenú pečaťou, potom otec odíde za osudom, keď sa bratia delia, dar, ktorý mu otec dal, si vezme, a nadto si rovnomerne rozdelia majetok otcovského domu.  

Z  uzavretosti starobabylonskej rodiny vyplývalo, že synom pripadal pevný nárok k  otcovskému majetku, o  ktorý nemohli byť bez závažných dôvodov ukrátení – zásadne sa nepripúšťalo, aby za dediča bola určená osoba, pokiaľ existoval syn a  ten nebol z nejakých dôvodov o  svoje dedičné postavenie  pripravený. 

V  dokladoch z  právnej a  hospodárskej praxe možno bádať situácie, kedy otec rozdelil svoj majetok medzi deti už počas svojho života, pričom predpokladal, že mu budú až do konca života poskytovať výživu. Nedodržanie tejto podmienky bolo spravidla stíhané odňatím podielu. Popri tom sú známe i  prípady, kedy otec prenechával spravidla dcéram niektoré časti svojho majetku formou darovania pre prípad smrti. Podľa odbornej literatúry to však nemožno považovať za testament, keďže jeho účinky nastupujú ešte počas otcovho života. Ženám podľa najstarších právnych prameňov nebolo priznávané dedičné právo.  

Podľa §§ 168 169 Chammurapiho zákonníka bolo hlavným predpokladom pre vylúčenie z  rodiny (a  tým aj pre odňatie dedičného nároku) opakované hrubé porušenie kázne voči otcovi. Rozhodnutie otca, ktorý z  tohto dôvodu chcel syna vylúčiť, bolo nutné podložiť súdnemu preskúmaniu. Iba vtedy, keď súd rozhodol o  previneniach syna ako o  skutočne závažných, mohol otec uskutočniť svoje rozhodnutie.  

Chammurapiho zákonník je jasným dôkazom, že už v  časoch Starobabylonskej ríše sa vedelo o  podstatnom význame rodiny a  jej fungovania ako základov pre prosperovanie celej spoločnosti. Z  textov jednotlivých paragrafov je zrejmé, že sa ju vtedajší zákonodarcovia snažili pevne zadefinovať a  určiť postavenie, roly a  s  tým aj súvisiace  úlohy pre jednotlivých členov rodiny. Inšpirujme sa týmto prístupom,  nerelativizujme dôležitosť rodiny a  odmietnime všetky iracionálne experimenty s  ňou. 

Bibliografické odkazy: 
 
KLÍMA, JosefZákony Chammurapiho. Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1954. 216 s. 
 
ŠAMKO, Peter.  Chammurapiho zákonník. In: Právne listy [online]. [cit: 2019-11-29]. 
Dostupné na: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a291-chammurapiho-zakonnik 

_______________________________________________________________________________________________________________

Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.