Jan Kochanowski, Pieseň o spustošení Podolia

Kochanowski (1530-1584-) pochádzal z poľskej šľachtickej rodiny. Vzdelanie získal na univerzitách v Krakove, Kráľovci (dnes Kaliningrad) a Padove. Precestoval veľkú časť Európy a pôsobil na dvore poľského kráľa Žigmunda II. Augusta. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších poľských a slovanských básnikov. 

Vo svojej básni Pieseň o spustošení Podolia reagoval na ničivý a krvavý vpád Tatárov do juhovýchodných oblastí Poľsko-litovskej únie v roku 1575.  Okrem toho autor reflektoval turkotatársku hrozbu, ktorá bola najmä po katastrofálne bitke pri Moháči v strednej Európe veľmi živá. Z vlasteneckej perspektívy opísal hrôzu nájazdov moslimských hôrd a vyzval poľskú spoločnosť (myslí sa predovšetkým šľachta) k jednote a obetavej obrane rodných krajov pred cudzím votrelcom. Zároveň karhá ľahostajnosť a neochotu postaviť sa proti nepriateľom. 

Jozef Holewinski, Jan Kochanowski, 1885

„Poláku, věčná hanba, nespočetná  
škoda se stala! Země zpustošená, 
Podolská zem, a pohan nemrava 
u Dněstru smutný lup si rozdává. 

Proradný Turčín pustil na tvé pláně 
své psy; ti vyštvali tvé krásné laně 
i s robátky a není naděje, 
že ještě někdy uvidíme je. 

Za Dunaj Turkům jedny prodali 
a do ležení druhé zahnali; 
šlechtické dcery (ustrň se, ó Bože!) 
psům bisurmanským stelou hnusné lože. 

Lupiči (bohužel) nás porážejí, 
co města ani vísky nestavějí; 
pod stany jen tak v polích kočují 
a nás, ach nesvorné, nás sužují. 

Tak v zatoulaném stádu vlci draví 
řádí, když nikdo se jim nepostaví, 
když ani pastýř kolem ovcí nechodí 
ani psy bdělé s sebou nevodí. 

Jak asi Turkovi to k duhu přijde, 
když udolají nás tak špatní lidé! 
Taktak už teď nám nevnucuje krále; 
jen pohleď blíž, to nejsou věci malé. 

Sen z očí zaplaš, vzchopit se je čas, 
Lechu! Kdož ví, zda jeho nebo nás 
navštíví štěstí. Dokud však svůj soud 
Mars nevyřkne, nedej se pouty skout. 

A k tomu obrať myšlení své celé, 
jak donutil bys nyní nepřítele, 
by krví škody zaplatil a smyl 
tu skvrnu, jíž tvou zemi pošpinil. 

Na kůň? Či drží nás tu plné mísy? 
Ubohé mísy, co jen pomyslí si? 
Je pán a na stříbře nechť hoduje, 
kdo železného Marta miluje. 

Talíře překovejme na tolary 
a pro vojáky chystejme si dary! 
Někdo zbůhdarma cestou rozmetá je, 
a my chcem skrblit na záchranu kraje? 

Dejme; a nejdřív dejme! Sebe samé 
pro těžší časy raděj zachováme. 
Dřív nežli hruď vždy raděj nastav štít. 
když probodli tě, pozdě pukléř chtít. 

 Znáte to: Polák moudrý po škodě; 
není-li to však s pravdou ve shodě, 
pak nové úsloví si Polak koupí: 
že před škodou i po škodě je hloupý „

Zdroj:

Jan Kochanowski: Renesanční loutna, preložili Jan Pilař a Erich Sojka, Odeon 1971, s. 94-95

Ilustračná foto: Wojciech Kossak, Kirchholm, 1927