Piotr Skarga a jeho nadčasové kázne o vlastenectve

Poľsko, ako slovanská krajina, je nám blízke nie len geograficky ale aj jazykovo, kultúrne a mentálne. Poľská kultúra je bohatá na množstvo osobností, ktorých práca priniesla ľudstvu povznášajúce plody. Celý svet pozná mená ako Chopin, Mickiewicz, Sienkiewicz alebo Matejko.

V tomto článku sa zameriame na menej známu, ale napriek tomu významnú osobnosť poľskej kultúry Piotra Skargu a jedno z jeho najslávnejších diel Snemové kázne (Kazania sejmowe) z roku 1597. Vysoká umelecká hodnota, ale aj aktuálnosť postrehov a predpovedí robia jeho dielo atraktívnym ešte aj dnes.

Poľsko-litovská šľachtická republika
Poľsko-litovská únia a jej vazalské štáty v rok 1619

Uzavretím Lublinskej únie v roku 1569 vytvorilo Poľské kráľovstvo a Litovské veľkokniežactvo jeden štátny celok. Od druhej polovice 16. storočia do polovice 17. storočia bola Poľsko-litovská únia po Moskovskej Rusi druhý najväčší európsky štát s rozlohou takmer milión km² a populáciou 12 miliónov obyvateľov k roku 1619. Veľký rozdiel oproti Európe spočíval aj vo vysokom podiele šľachty, ktorá tvorila v celkovej štruktúre obyvateľstva približne 10%. Pozoruhodné je, že v Poľsku nikdy nedošlo k formálnemu rozdeleniu šľachty na vyššiu a nižšiu, teda všetci príslušníci tohto stavu, bez ohľadu na majetok, boli právne rovní jeden druhému.

Poľská šľachta v 16. a 17. storočí
Od 16. storočia na seba tento stav definitívne strhol rozhodujúce postavenie. Šľachta volila panovníka, disponovala zákonodarnou mocou, určovala dane atď. V rámci vtedajšej Európy bol najväčší počet obyvateľov s politickými právami práve v Rzeczipospolitej, kde sa vzťahovali na celý šľachtický stav (10% obyvateľstva). Šľachta sa stretávala na celoštátnom sneme (sejme), v senáte a v regionálnych sejmíkoch. Práve tieto inštitúcie určovali chod štátu.
Zajatý ruský cár Vasilij IV. v poľskom sejme – Ján Matejko

Sociálne diferencovanú poľskú šľachtu spájala ideológia tzv. sarmatizmu. Tento myšlienkový prúd spočíval najmä v zmysle pre slobodu, prísnych mravných zásadách a bojovnom duchu. Ešte na začiatku 17. storočia táto šľachtická ideológia predstavovala pre Poľsko-litovskú spoločnosť silný hnací motor. V duchu “zlatých slobôd” bola v Rzeczipospolitej mimoriadná miera náboženskej tolerancie a to v čase, keď sa Európa zmietala v krvavých náboženských konfliktoch (do Poľska ušiel pred náboženským prenasledovaním aj Jan Amos Komenský). V tej dobe na poli kultúry a vedy vynikli napríklad pápežom ocenený básnik Maciej Kazimierz Sarbiewski alebo astronóm Johannes Hevelius, či matematik Jan Brożek. Výbojná šľachta dokázala dosahovať skvelé vojenské víťazstva, ako napríklad pri rozdrvení švédskej armády pri Kircholme v roku 1605, obsadení Moskvy v roku 1610, či zastavení mohutnej tureckej invázie v roku 1621.

Hoci bol politický systém Poľsko-litovského štátu na svoju dobu vyspelý a vo viacerých aspektoch nadčasový, ukázalo sa, že ani zďaleka nebol bezchybný. Moc najbohatších šľachticov – magnátov postupne rástla do rozmerov, kedy boli schopní vytvárať na svojich pozemkoch štát v štáte. Magnáti a na nich naviazaná drobná šľachta vytvárali rôzne frakcie, častokrát s podporou cudzích mocností navzájom súperili o postavenie a paralyzovali legislatívne a reformné procesy v sejme.
Piotr Skarga – “Poľský Bossuet”
Piotr Skarga na portréte zo 17. storočia
Piotr Skarga sa narodil 2. februára 1536 v blízkosti mestečka Grójec do chudobnej šľachtickej rodiny. Jeho rodičia zomreli, keď bol Piotr ešte dieťa, preto sa oňho staral najmä jeho brat Stanisław. Svoju cestu za vzdelaním začal Piotr v škole v rodnom meste. Neskôr sa presťahoval do Krakova, kde začal študovať na Jagellonskej univerzite. Po skončení štúdia sa venoval predovšetkým kňazskej činnosti. V roku 1557 navštívil Viedeň a v roku 1568 Rím. Na týchto cestách sa zoznámil so Spoločnosťou Ježišovou – jezuitmi a neskôr sa stal ich členom. V roku 1579 sa stal prvým rektorom novozaloženej Univerzity vo Wilne (dnes Vilnius). V roku 1588 sa stal dvorným kazateľom poľského kráľa Žigmunda III., ktorý si ho obľúbil natoľko, že sa Piotr stal jeho radcom. Piotr Skarga zomrel 27. septembra 1612. Pochovaný je v Kostole svätých Petra a Pavla v Krakove.
Kto vlasti svojej slúži, sám sebe slúži...”
Skarga sa za svojho života preslávil ako výrečný a horlivý kazateľ. Pre jeho orátorské schopnosti ho nazývali “poľský Bossuet”. Snemové kázne napísal pravdepodobne popri schôdzi celoštátneho snemu vo februári a marci 1597. Na tejto schôdzi bol svedkom sporov a hádok medzi jednotlivými magnátskými frakciami, ktoré namiesto verejného blaha presadzovali svoje súkromné záujmy a nedokázali prijať účinné legislatívne opatrenia dokonca ani len v dôležitej otázke národnej bezpečnosti.

Poľsko-litovský sejm – Kazimierz Wojniakowski
Piotr Skarga, ako všímavý a vlastenecky cítiaci intelektuál, sformuloval svoju kritiku spoločenských pomerov vo vtedajšej Poľsko-litovskej únii a (ne)činnosti sejmu do ôsmich kázni, ktoré však nie sú náboženským traktátom, ale politickou úvahou. Svoje dielo adresoval priamo poslancom snemu, pričom im vstupoval do svedomia, vyzýval ich, aby namiesto súkromných záujmov riešili “choroby otravujúce Rzeczpospolitu” t. j. nedostatok lásky k vlasti, vzájomné spory atď. a varoval ich pred neriešením týchto problémov.
Prvá kázeň mala odznieť pri otvorení snemu, počas svätej omše. Hneď v úvode svojho diela Skarga zdôrazňuje dôležitosť snemu a jeho záväzky voči celej spoločnosti. Vyzýva poslancov, aby prosili Boha o múdrosť, pretože bez nej nebude ich snem úspešný. V tejto pasáži zároveň kritizuje predstieranú múdrosť: Aj apoštol napomína, aby nikto nepredstieral, že je múdry. Takáto mienka o sebe samom je hlúposť. Pretože základ múdrosti je: nespoliehať sa na vlastnú múdrosť.
Podľa Skargu nič na svete netrvá večne. Tak ako ľudské telo, aj jednotlivé štáty majú trápiť choroby, ktoré sa však s Božou pomocou dajú liečiť. Aby sa tieto choroby dali liečiť, treba ich najprv poznať. Jednou z nich je podľa Skargu aj nedostatok vlastenectva a úpadok národnej spolupatričnosti. Vlasť je podľa Skargu matkou, ktorá všetkých živí. Poslancom pripomína, že práve svojej vlasti majú byť vďační za množstvo privilégií, práv a statkov a kritizuje ich za porušovanie zákonov a zneužívanie svojho postavenia: …tyranom neslúžite, len bohabojným pánom a kráľom, ktorých si sami vyberáte. Sami sebe ste tyranmi, keď nedodržujete zákony a keď spravodlivosti, skrz vašu falošnú voľnosť, alebo skôr svojvoľnosť, robíte prekážky. Pozrite, akým útlakom a tyraniou trpia obyvatelia tureckého a moskovského štátu. Nie je taká vaša vlasť: matkou vám je, nie macochou.”
Skarga vo svojom diele metaforicky prirovnáva vlasť k lodi, s ktorej osudom sú všetci jej obyvatelia spätí. Blaho vlasti znamená blaho všetkých jej obyvateľov a naopak, jej skaza je skazou všetkých: Keď sa loď topí a vetry ju prevracajú, hlúpy balíky a škatule svoje zabezpečuje a leží na nich, a k obrane lodi nejde, a myslí si, že seba zachraňuje, a on sám seba hubí. Pretože keď loď nemá obranu, aj on sa musí utopiť so všetkým, čo zhromaždil. [… ] A keď svojimi truhlami a tovarmi, ktoré má na lodi, pohŕdne a s inými sa pustí do obrany lode, na všetko svoje zabúdajúc: vtedy všetko získal a zachránil si svoje zdravie. Tá najmilšia loď vlasti našej všetkých nás nesie, všetko čo máme, máme na nej. Keď je s loďou zle, keď jej diery nezapchávame, keď vodu z nej nevylievame, keď sa ju nepokúšame zastaviť… potopí sa, a my s ňou sami zahynieme.” Skarga týmto vyzýva na odsunutie súkromných záujmov do úzadia a prijatie zodpovednosti za osud vlasti.
Vydanie Skargových kázni z roku 1610
Poslanci sú však podľa Skargu k svojej vlasti ľahostajní a vôbec sa nezamýšľajú nad jej budúcim vývojom:Pre budúce vojny a nepokoje nemáte oči. Dostatkom mieru vám ta matka ukazuje, na čo by ste sa mali pripravovať, pokiaľ je čas. Lebo zdá sa mi, že sa už od nevďačných ten bohatý mier vzďaľuje…” Skarga, zhnusený nezodpovedným prístupom poslancov počas snemu, kritizuje snem ako celok. Podľa neho stratil svoj pôvodný význam, ktorým bolo riešenie spoločenských problémov. Na rokovaniach má dochádzať len k zbytočným hádkam a rozkolom, ktoré vedú k hlbšiemu rozdeleniu spoločnosti a úpadku: A áno, snemy, ktoré boli liekom pre všetky choroby Rzeczipospolitej, v jed sa vám obrátili… Na nich sa vzbury a rozdeľovanie rodia. Z nich s väčším rozvášnením odchádzate ako prichádzate. A tak snemy, na posilnenie zhody a spoločnej bratskej lásky vytvorené, na vzplanutie zmätkov slúžia. Tak je lepšie ich neotvárať, kým také nepokojné srdcia a mysle neodložíte a k svätej zhodne pristúpite…” Skarga poúča, že služba vlasti a verejnému blahu je elementárna povinnosť každého občana (myslí sa hlavne šľachta) a nikto by za ňu nemal žiadať odmenu: Kto vlasti svojej slúži, sám sebe slúži: pretože v nej sa všetko jeho dobro, ako už bolo povedané, nachádza. Nikto nehovorí: plať mi, pretože svoje zdravie a dom svoj, ženu a deti svoje chránim. Samotná ochrana ti má byť odmenou… Keď ješ, piješ, spíš, zdravie svoje opatruješ, aj za to odmenu chceš?”
Skarga pokračuje kázňou o jednote medzi obyvateľmi Rzeczipospolitej a žiada ich, aby zabudli na svoje malicherné spory a nezhody, pretože ich spája nielen spoločná vlasť a kráľ, ale aj jazyk, práva atď.: “Máte jedného pána a kráľa, jedné práva a slobody, jedné súdy a tribunály, kráľovské snemy, jednú spoločnú matku, vlasť milú… Ako sa vadiť, deliť a nezhodovať môžete?” Elity štátu by mali mať na pamäti Sväté písmo, ktoré hlása lásku k blížnemu a nemali by šetriť obeťou pre svoj národ: “Nenechajte ich utopiť, a zmilujte sa nad krvou svojou, nad ľuďmi a bratmi svojimi, nie len majetkom ale aj vlastným zdravím im poslúžte, vy, ktorí ste ich pod svoju vládu a ochranu vzali. Pretože nie len majetkom pre milých bratov a Rzeczpospolitu nešetriť, ale aj umierať sme povinní.”
Socha Piotra Skargu v Krakove

Skarga venoval svoju pozornosť aj skorumpovaným jedincom, zradcom a ľudom, ktorí myslia len na svoj osobný prospech: Sú druhí, ktorí hovoria: čo ma po kráľovstve a Rzeczipospolitej, keď sám sa mám zle a nemám to, po čom túžim. To je zlodejské srdce, ktoré sa chce obohatiť škodou druhých… Bože, aby takých, ako nejakých príšer bolo málo, ktorí sú horšie ako zvieratá neľudskosti a krviprelievania plní.”

Skarga varuje, že pokiaľ si poslanci a všetci ostatní neuvedomia hrozby, ktoré vzídu z absencie záujmu o spoločné dobro a nezačnú slúžiť vlasti a národu, Rzeczpospolita zanikne a s ňou zaniknú aj oni: “Jazyk svoj, v ktorom samotné toto kráľovstvo medzi veľkými slovanskými slobodné zostalo, a národ svoj zahubíte, a zvyšky toho národu, tak starého a po svete široko roztrúseného, stratíte a v cudzí národ, ktorý vás nenávidí, sa obrátite.”
Skarga, ako ďalej uvádza vo svojich kázňach, vidí liek na problémy štátu v posilňovaní národného povedomia a spolupatričnosti. V diele sa tiež stavia za posilnenie postavenia kráľa, ktorý by ako centralizačný prvok eliminoval anarchické javy v spoločnosti. Skarga sa v duchu katolíckej teológie zastáva poddaného ľudu a nabáda snem, aby zlepšil jeho postavenie. Temná stránka Skargovho diela spočíva v jeho horlivom napádaní heretikov – nekatolíkov. V kázňach zdôrazňuje úlohu katolíckej cirkvi v spoločnosti a obhajuje jej dominantné postavenie. Skarga sa častokrát vo svojom diele odvoláva na bibliu a na antické autority, dobre pozná históriu Poľska a má široký prehľad aj o dobovom dianí. Toto dielo nebolo ako celok prednášané priamo v sneme, ako to neskôr interpretovali poľskí historici a umelci 19. storočia, no pravdepodobne viaceré jeho časti pred poslancami skutočne zazneli.
Poľské elity si Skargove slová nevzali k srdciam. Naďalej rástla moc magnátskych rodín, sejm nebol schopný prijať potrebné reformy a spoločnosť bola rozdelená. Tento rozklad spôsobil, že sa z Poľsko-litovskej únie postupne stal objekt politiky susedných mocností. Jeho zánik vyvrcholil na konci 18. storočia troma deleniami Poľska medzi jeho susedov. Poľsko sa stalo na viac ako 120 rokov len perifériou, jeho obyvatelia stratili svoju štátnosť a čelili masívnemu odnárodňovaniu. Skargove dielo je pre nás užitočné najmä v otázke dôležitosti vlastenectva v spoločnosti. Skargove slová o neschopnosti sejmu pracovať pre národ, o poslancoch, ktorí pozerajú len na vlastné záujmy alebo o moci oligarchie bohužiaľ opisujú aj súčasnú situáciu na Slovensku. Skarga nám dáva príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo pre národ, ktorého sme súčasťou, robíme my sami a do akej miery je naša každodenná aktivita prospešná pre blaho celej spoločnosti. Sme pripravení brániť našu loď pred búrkou alebo budeme krátkozrako hľadieť len na svoj tovar, ako to odznelo v kázni? Dielo Piotra Skargy odporúčame každému, najmä však predstaviteľom štátu a samospráv.
Pramene:
Skarga Piotr: Kazania sejmowe, spracoval Stanisław Kot, 1939 (voľne preložené)
Použitá literatúra:
Friedl Jiři a kol. autorov: Dějiny Polska, Nakladatelství Lidové noviny 2017
Tazbir Janus: Piotr Skarga, Szermierz kontrreformacji, Państwowe Wydawnictwo „Wiedza Powszechna“ 1978