Ako mi sci-fi pomohlo lepšie pochopiť slniečkárov

Sám sa radím ku konzervatívcom. Je mi veľmi ťažké pochopiť slniečkára. Často sa nad tým zamýšľam, lebo nechcem byť jednostranne naladený a verím, že aj ten druhý je presvedčený o svojej pravde. Hovorme samozrejme o presvedčení zo srdca a nie o presvedčení z peňaženky. Sú ľudia, ktorí sa presvedčia o hocičom, keď za to majú dostatok peňazí. O takých sa nebavím.

Zvyknem sa vracať do svojich detských čias, kedy som bol fanúšikom fantazijných žánrov ako science-fiction alebo fantasy. Vtedy to bolo niečo úžasné, niečo nové, niečo originálne. Autori či už filmov, alebo kníh sú predsa len umelci a je ich prirodzenosťou hľadať stále niečo nové. Je tomu tak aj dnes. Princíp sci-fi sa nezmenil len ja sa na to už pozerám celkom inak.

Ako konzervatívec, často vzhliadam k vetám „Zlaté staré časy“ alebo „Vtedy to bolo lepšie“. Keď som si uvedomil, aký je to nezmysel, musel som sa pousmiať. Prečo by mali byť „staré časy“ lepšie ako niečo nové? Tieto myšlienkové pochody sa mi v hlave naštartovali práve pri pozeraní sci-fi seriálu Star Trek: Voyager. Uvedomil som si ako myslí slniečkár a prečo sa mýli.

Voyager je vlastne vesmírna sci-fi opera z 90-tych rokov. Popisuje situáciu, kde v dvadsiatom piatom storočí sa hrdinská kapitánka s rôznorodou posádkou snaží dostať domov z nepreskúmaného vesmíru. Seriál je natáčaný ešte v čase, kedy špeciálne efekty boli v začiatkoch. Charaktery postáv a scény neboli také „divoké“, ako dnes. Čiže z dnešného pohľadu bol ten seriál „lenivý“. Pozitívne ale bolo, že sa ešte dalo sústrediť aj na dej a charaktery postáv. Postavy sú samozrejme zidealizované úžasné a dokonale správne. Zariadenie replikátor im dokáže vyrobiť čokoľvek čo chcú. Čiže nie je nutné starať sa o obživu a základné fyzikálne potreby sú vyriešené. Postavy sú priam ideálne. Stoja si za svojimi mravnými zásadami. Zlo je na prvý pohľad odsúdené. Poďme ale detailnejšie.

V každom umeleckom diele je vždy nejaké posolstvo a ja som si uvedomil, že už v týchto seriáloch sa začala príprava diváka na rozmanitosť a diverzitu.

Je predsa logické, že vesmírna loď, kde posádka je z rôznych kútov galaxie, je zmiešaná z rôznych rás, povolaní, názorov a náboženstiev. Že je multikultúrna. Každá postava vnáša do deja svoju unikátnosť a špecifické názory. Všetky dobré postavy sa dokážu vždy dohodnúť. Aj najväčší konflikt vlastne dopadne nakoniec dobre. Diely končia v zásade šťastne. Proti tomu nemôže nikto nič mať. Máme tu ideál.

Ideál multikulti je vlastne super. Ale už tu je zádrhel. Ide realita podľa ideálu? Postavy zo seriálu sú vlastne spoločenská a intelektuálna špička. Sú vyberaní na základe vlastností, ktoré ich predurčujú na svoju pozíciu. Postavy sú uvedomelé a iba občas „odbočia z cesty“. A aj to hneď oľutujú a vrátia sa „naspäť“. Každá postava prináša do spoločnosti svoju originalitu a názory. Všetko je zidealizované. Reálna spoločnosť takto nefunguje. Bolo by super keby fungovala, ale nefunguje. Dôkazom sú konflikty, vojny a nenávisť. Keby svet bol ideálny, tak by to bolo úžasné, ale nie je. Mnohí ľudia sú ješitní, urážliví, tvrdohlaví. V realite treba pracovať aj s týmito faktami. Kto vidí len ideál, bez reality tak ten je dosť mimo.

V jednom konkrétnom dieli „Minúta pred polnocou“ (S05-E22) sa dej vracia do deväťdesiatych rokov. Pra-pra babička kapitánky Voyageru presvedčuje jedného „zaostalého“ majiteľa kníhkupectva, aby odišiel zo svojho obchodu. V mestečku má vyrásť obrovské nákupné centrum „Millenium Gate“ a on jediný to svojim zaostalým postojom blokuje. Naša hrdinka mu vysvetľuje, aké to bude úžasné. Bude to samostatná budova so samostatným ekosystémom. Bude postavená na úžasných technológiách a bude rajom pre vedcov, výskumníkov. Bude to centrum obchodu, oddychu a pod. Presvedčuje ho, aké to bude mať nesporné výhody a ako sa na to všetci tešia. On to napriek odporu nakoniec samozrejme pochopí. Za potlesku ostatných z mestečka sa vzdá svojho kníhkupectva v prospech nového OC a investor preto neodíde a všetci sú šťastní. Vzhľadom k tomu, že celý dej je hodnotený a vykresľovaný z pohľadu človeka 25 storočia, tak sa „Millenium Gate“ javí ako úspešný projekt, ktorý funguje a je autorizovaný históriou. Celé úžasné a ideálne.

Poďme sa na to ale pozrieť reálne. Seriál bol natáčaný v 90. rokoch. Už prešlo skoro 25rokov a obchodné centrá sú už zabehnutou súčasťou dnešného človeka. Naozaj sú tie OC také úžasné? Naozaj sú niečím výnimočným? Podľa mňa sú to len obrovské obchody, ktoré umožňujú koncentráciu kupujúcich na jednom mieste. Nič viac. O manipulácii reklamou nebudem písať. Ani o teenage zombies z mobilmi v rukách alebo na zadkoch potrhaných riflí, ktoré úplne zabudli na prírodu. Ani o troskách, ktoré vznikajú z ľudí, ktorí si kúpia veci na dlh aj keď na to nemajú, lebo podľahnú reklame. A o nedeli, ktorá sa má svätiť a nie stráviť v obchode sa nebudem ani zmieňovať. Kde sú tie úžasné veci, spomínané vo víziách autorov? Proste z ideálu zostalo len torzo a realita je úplne iná.

Slniečkár nie je hlúpy, je len neskutočne naivný, lebo verí tomu „ako by to malo byť“ a nechce vidieť, „ako to je“. Konzervatívec si zase z minulosti vyberá to najlepšie a z budúcnosti to najhoršie. Preto som sa rozhodol, že sa budem snažiť v živote uvažovať triezvo. Trochu idealizovať ako slniečkár a snažiť sa aby sa budúcnosť približovala ideálu, ale konať s ohľadom na realitu, ktorá to vidí inak. Chcem si podržať to dobré z minulosti a vyhľadávať to dobré z budúcnosti. Chcem na základe skúsenosti so zlým, predvídať zlé v budúcnosti a poučiť sa z toho. Chcem žiť s nádejou, že to bude lepšie a  to všetko s Božou pomocou v prítomnosti.