Rozhovor s Martinom Lackom o nových publikáciách

PhDr. Martin Lacko, PhD. (4. 5. 1976) – absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor história-filozofia (1994 – 1999).  Rigoróznu prácu obhájil v roku 2002 na Katedre histórie Filozofickej fakulty UK Bratislava. Dizertačnú prácu obhájil v roku 2007 v Historickom ústave SAV Bratislava. V rokoch 2001 – 2009 pôsobil ako odborný asistent slovenských dejín 20. storočia na Katedre histórie UCM v Trnave.  V rokoch 2007 – 2016  pracoval ako vedeckovýskumný pracovník v Ústave pamäti národa. Venuje sa dejinám Slovenska v 20. storočí, predovšetkým výskumu obdobia prvej Slovenskej republiky a tradícii slovenskej štátnosti v 20. storočí. V rokoch 2002 – 2004 zorganizoval tri ročníky konferencií Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov. V rokoch 2004 – 2012 spoluzostavil sedem ročníkov vedeckej ročenky Historické rozhľady (I.-VII).

 

Akú informačnú hodnotu o období prvej SR majú pramene, ktoré ste vydali?

Nebolo by asi najvhodnejšie, aby autor hodnotil vlastné diela. No môžem povedať, čo ma viedlo k ich vydávaniu. Bola to snaha po odkrývaní pravdy, snaha odpovedať na základnú otázku historika – ako to naozaj bolo. A každý autor, ktorý to chce vedieť, musí siahnuť k historickým prameňom ako primárnemu, prvotnému zdroju informácií, teda „ad fontes“. No a na prvom mieste v škále prameňov má historik dobové dokumenty. Ja som sa zaujímal o prvú SR a účasť Slovákov v druhej svetovej vojne – to boli témy, ktorým som sa upísal už od čias svojej diplomovej práce v roku 1998. Zaujímali ma osudy ľudí vo vojne. V rôznych časopisoch som vydal možno desiatku osobných denníkov a zápisov, z východného frontu, z nemeckého zajatia, dokumentov z povstania a iných. Do toho nepočítam spomienky, ktorých bolo niekoľkonásobne viac. Pokiaľ ide o knižné vydania prameňov, prvou edíciou boli Situačné hlásenia okresných náčelníkov (január – august 1944), (2005) – cenné hlásenia okresných predstaviteľov štátnej správy mapujúce dianie v jednotlivých okresoch. Zvyšok už boli témy z vojenských dejín prvej SR – Denníky a spomienky slovenských vojakov z východného frontu (2006); Proti Poľsku. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády (2007) – dokumentačné zmapovanie slovenskej účasti vo vojne s Poľskom v roku 1939. Potom Dotyky s boľševizmom. Dokumenty spravodajstva slovenskej armády 1940 – 1941 (2009). Táto publikácia pobúrila bývalých marxistických autorov, ako aj ich nasledovníkov asi najviac. Priniesla totiž množstvo dôkazov o zločinnosti režimu boľševického ZSSR, o tom, ako sovietske jednotky masovo vyvražďovali politických oponentov, čoho svedkami boli aj naši vojaci. Tiež svedectvá o vítaní našich vojakov na jeho území a napokon aj výpovede o osudoch niektorých utečencov zo ZSSR. Všetky tieto skutočnosti sú pre oficiálnu historiografiu podnes tabu. Štátom platení historici totiž dejiny 20. storočia hodnotia len jednostranne, pod uhlom „fašizmu“ a „fašistických“ zločinov. Poslednou publikáciou z tejto kategórie, ktorá vyšla na pôde ÚPN, bol Zrod Slovenského štátu v kronikách slovenskej armády (2010). A napokon Matej Ivančo – Denníky a spomienky z východného frontu 1942 – 1944 (2017), táto publikácia však vyšla už pod hlavičkou občianskeho združenia.

Vydali ste aj niekoľko básnických zbierok. Z akého dôvodu?

Poézia sa u nás zanedbáva, mnohí historici ju majú na posmech, v lepšom prípade ju obídu súcitno-ironickým úškľabkom alebo poznámkou, čo má poézia spoločné s historickým bádaním… Pritom ale, ak sa do nej zahĺbime trochu viac, zisťujeme, že mnohé verše veľmi výstižne reflektujú určité historické okamihy, epochy, prežívania a cítenia ľudí – môžu sa teda do istej miery použiť aj ako historický prameň. A to bol aj hlavný dôvod, ktorý ma viedol k vydaniu viacerých zbierok. Ešte v roku 2017, k 25. výročiu Deklarácie zvrchovanosti, som pomohol redakčne vydať zbierku poézie Júliusa Homolu pod názvom Kytica veršov (K 25. výročiu našej republiky). Bola to mimochodom iba jedna z dvoch knižných publikácií, ktoré vyšli k tomuto významnému výročiu. O rok neskôr to bola druhá zbierka J. Homolu s názvom Slnko a mračná nad Slovenskom. Tá zachytila mnohé dôležité udalosti a javy slovenských dejín rokov 1945 – 2018. Je preto akoby veršovanou históriou Slovenska v 20. storočí. Napokon v priebehu roka 2018 som pripravil do tlače aj unikátnu zbierku Za mrežami a ostnatým drôtom, učiteľa Jána Kamila Beňadika, ktorý bol v 1958 odsúdený na tri roky za tzv. „slovenský nacionalizmus“. Žiaľ, vydania svojich básní, ktoré krvopotne prepašoval z väzenia, sa už nedožil. Veľa sa napísalo a povedalo o vzniku prvej SR. Pri výskume dobovej a exilovej tlače som zisťoval, aké množstvo básní o tomto historickom medzníku vyšlo. Prečo si ich však dosiaľ nik nevšimol, nevydal? Tak vznikla zbierka Poézia 14. marca. Verše k zrodu slovenskej štátnosti – v dvoch vydaniach, prvé 2019, rozšírené a doplnené tento rok. V roku 1938, tesne po jeho smrti, vznikla prvá a nadlho posledná zbierka poézie venovaná Hlinkovi. To bola zas príležitosť spraviť mu novú antológiu, Andrej Hlinka v poézií (k 155. výročiu narodenia, v roku 2019). Ešte jedna poznámka. Množstvo i kvalita básní veľa napovie aj o úcte národa k jeho verejným predstaviteľom. Tak napr. k Edvardovi Benešovi som nenašiel ani jednu báseň, k T. G. Masarykovi zatiaľ len tri. No k Štefánikovi minimálne 70 básní, k Hlinkovi vyše 60. Jednoznačne najviac ich má Jozef Tiso, vysoko cez stovku… Ak by sme žili v normálnych pomeroch, tieto pamäťové fenomény by mali skúmať historické ústavy, predovšetkým Ústav pamäti národa – veď to má aj v názve. No u nás je všetko inak. Hoci ÚPN má historicky najvyšší rozpočet, dva milióny eur, vo veci pamäti národa nerobí prakticky nič a iba sa vezie na plne politického aktivizmu a protislovenskej propagandy. Ďalej to bola antológia Z vojny proti boľševizmu 1941 – 1944 (2019). Ďalej antológia, čiže výber básní, ktoré vznikli ako reakcia na maďarskú a poľskú agresiu – Revizionistické verše (1938 – 1944) v tomto roku. No a napokon zbierka protipovstaleckých a protivojnových veršov pod názvom Kontrarevolučné verše. Tieto, povedal by som, otvorili povestnú trinástu komnatu poézie. Tieto verše sa do médií, ani do škôl, veru nedostanú. Najviac ich napísal Rudolf Dilong. Ak by ich napísal dnes, okamžite by sa proti nemu strhla kampaň zo strany konšpiračných protislovenských médií. Komando z NAKY by mu vykoplo dvere a súdil by ho Špeciálny trestný súd. A cirkevní predstavitelia by sa od neho dištancovali, prípadne by mu dali zákaz vyjadrovať sa.

Bol, resp. je o tieto tituly záujem?

Je to rôzne. Mnoho tu závisí aj od propagácie, marketingu. No a ten moje diela nemajú. Ja ich dám síce dokopy, ale už nemám kanály, možnosti, ani čas, na ich propagáciu. Podobne aj vydavatelia. Aj napriek tomu si nejakým spôsobom cestu k ľudom nachádzajú. Denníky a spomienky slovenských vojakov z východného frontu vyšli napr. v dvoch vydania, obe sa vypredali. Svojho času boli aj na internete, a za niekoľko mesiacov, ako tam viseli, si ich stiahlo vyše päť tisíc ľudí. Zareagovalo dokonca aj pár historikov z cudziny, z Poľska, Ukrajiny či Ruska. Pre nich je pohľad na túto vojnu očami malého slovenského národa takmer neznámy. Rozobrali sa aj všetky tri edície, ktoré vyšli v ÚPN – Dotyky s boľševizmom, Proti Poľsku a Zrod Slovenského štátu… Pokiaľ ide o poéziu, to samozrejme nie je komerčná záležitosť. Tam sa nedá čakať, že si na seba zarobí. To je vždy ekonomická strata. Ale aj napriek tomu určité tituly treba vydať. Autor ani vydavateľ sa nesmú podvoliť komerčnosti, ľúbivosti, či politickej objednávke.

Aké sú plány do budúcnosti?

Čo sa týka vydávania prameňov, čoskoro bude vonku denník katolíckeho kňaza Jozefa Bábika, kaplána v Banskej Štiavnici. Bábik si robil zápisky o prechode frontu v roku 1945. V roku 1947 ho čsl. bezpečnosť zatkla a život si musel zachraňovať útekom na Západ. Mimochodom, jeho zápisky vôbec nesvedčia o tom, že by sa Sovieti správali ako osloboditelia, a už vôbec nie, že by ich vtedajšie slovenské obyvateľstvo za osloboditeľov pokladalo. Z edícií poézie vyjde zbierka venovaná tretiemu velikánovi slovenských dejín 20. storočia, generálovi Štefánikovi. Čoskoro si budeme totiž pripomínať 140. výročie jeho narodenia… Pripravujeme aj pokračovanie edície denníkov slovenských vojakov z východného frontu, za pár rokov sa nám totiž nazbierali ďalšie svedectvá. Príprava takýchto materiálov do tlače však nie je ani tak otázkou peňazí, ako otázkou personálnou. Nemáme na takéto veci ochotných vydavateľov, nemáme fundovaných a ochotných ľudí, ktorí by sa do prípravného procesu zapojili. Je to všetko beh na dlhé trate..

Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov v osobnom a pracovnom živote.

V našom internetovom obchode ponúkame aj tituly od Martina Lacka. Ďakujeme Vám za každý nákup a podporu.

www.obchod.kulturblog.sk