„národ maďarský a slovenský čo najnaliehavejšie žiada“ – Slováci a Maďari dokázali v Uhorsku spolupracovať.

Národnostný útlak, ktorému v Uhorsku od konca 18. storočia čelilo nemaďarské obyvateľstvo, dokázal vo veľkej miere negatívne ovplyvniť pohľad na naše dejiny v rámci tohto štátu. To je samozrejme škoda, pretože Slováci v ňom zohrávali dôležitú úlohu a to napriek tomu, že v ňom netvorili väčšinu. Uhorské vlastenectvo Slovákov opisuje historik Miloš Marek: “Uhorsko bolo totiž vlasťou a domovom aj pre Slovákov. Uhorskí králi boli aj našimi kráľmi. Tento pocit, ba presvedčenie jasne svedčí z nasledujúceho dokladu. Keď si niekedy v 17. stor. dali šoltýsi v dedine Svinná preložiť do slovenčiny výsadnú listinu, ktorú ich predkom vystavil kráľ Matej Korvín v roku 1470, jej prekladateľ v úsilí o rovnoprávne postavenie Slovákov urobil Mateja aj slovenským kráľom: ‚My Mattias z milosti Boží král uherský, slovenský a český.‘ Preto ani my nemôžeme tých tisíc rokov života Slovákov v Uhorsku len tak vymazať z našich dejín preto, že Slováci neboli hegemónom tohto štátu. 

William R. Shepherd, Národy Rakúsko-Uhorska, 1911/wikipedia.org

Ako uvádza špičkový slovenský historik Richard Marsina, vzájomný vzťah Slovákov a Maďarov bol po väčšinu času v podstate spolužitím, v ktorom mali etnickí Slováci možnosť uplatniť sa na miestnej a regionálnej úrovni všade tam, kde tvorili väčšinu. Široké práva uhorského šľachtického stavu zaručovali nemálo početnej šľachte slovenského pôvodu aj možnosť politického uplatnenia. Násilnosti sprevádzali historicky úplne prvé strety medzi Slovákmi a Maďarmi v Karpatskej kotline a konfliktmi bol poznačený aj úplný záver existencie uhorského štátu. Z ranného obdobia Uhorského kráľovstva sa však záznamy o národnostnom napätí medzi Slovákmi a Maďarmi nezachovali. To svedčí o tom, že dochádzalo skôr k spolužitiu a ovplyvňovaniu, ktoré dokazuje aj vzájomné preberanie výrazov do slovnej zásoby. Neskorším dôkazom vzájomnej spolupráce je aj obrana Uhorska. Dlhodobé boje sa zvádzali najmä s Turkami, ktorým sa Slováci po boku iných národov dokázali statočne ubrániť aj pri legendárnom obliehaní Jágru v roku 1552. Aby Turci zlomili morálku obrancov, mali vystreľovať šípy s odkazmi v latinčine, maďarčine a aj slovenčine.  

Bertalan Székely, Jágerské ženy, 1867

Už od stredoveku sme dávali najavo svoje národné vedomie a aktívne sa hlásili o svoje práva. Ukazuje to aj Privilegium pro Slavis, ktoré žilinským Slovákom udelil kráľ Ľudovít I. Veľký v roku 1381. Toto privilégium uznáva sťažnosť slovenských mešťanov  a zrovnoprávňuje ich s Nemcami. Nemeckí „hostia“, ktorí sa v Uhorsku usádzali najmä od tatárskeho vpádu v 13. storočí, priniesli nové techniky v architektúre, remesle, hospodárstve, atď. a týmto spôsobom vyzdvihli miestnu úroveň. Avšak často dochádzalo k diskriminácii a obmedzovaniu práv pôvodných obyvateľov – Slovákov a Maďarov, čo odkrýva ďalšiu rovinu spolupráce týchto dvoch národov. V stredovekých mestách na Slovensku, najmä kráľovských a banských, dominovali Nemci a to aj vďaka výsadám plynúcim z „ius teutonicum“ – nemeckého práva.  Od 15. storočia dochádza k posilneniu slovenského živlu, čo zo strany Nemcov vyvolávalo reakciu. Nemecké magistráty zakazovali Slovákom a Maďarom kupovať domy na námestiach a k obmedzeniam dochádzalo aj pri vstupoch do cechov, používaní kostolov, voľbe farára a obsadzovaní mestských úradov. Dokladajú to napríklad aj artikuly banskobystrických mäsiarov z roku 1481: „Žiaden Slovák alebo Maďar nesmie sa prijať do cechu„.  Slováci a Maďari sa spoločne diskriminácii bránili, pričom sa obracali na uhorské úrady a kráľa. V roku 1508 a 1519 kráľ Ľudovít prikazuje magistrátom Krupiny a Kremnice, aby nebránili Slovákom a Maďarom v kúpe domov na námestí. 

Krupina, 1676

Po protihabsburgskom povstaní širokého frontu šľachty, slovenského a maďarského meštianstva pod vedením Štefana Bocskay, dochádza v rokoch 1608 a 1609 k prijatiu zákonných článkov o rovnoprávnosti Slovákov a Maďarov v mestách s Nemcami: 

Nakoľko úrady a povinnosti pre Maďarov a Nemcov v slobodných mestách nech sú rovnaké; podobne domy Maďarom, Slovákom a Čechom majú sa dovoliť kupovať bez akéhokoľvek odporu a prekážky. […] Preto sa ustanovuje, aby sa vo všetkých slobodných mestách bez rozdielu národov volili najprv richtári a potom radcovia a aj iné akékoľvek hodnosti aby sa udeľovali bez ohľadu na náboženstvo v meste bývajúcim Maďarom, Nemcom, Čechom či Slovákom zároveň a striedavo.“ (Zákonný článok 13 o rovnoprávnosti Slovákov z r. 1608)

Úrady sudcu, čiže richtára, a iných nech sa v slobodných kráľovských a banských mestách, ako aj výsadných mestečkách bez ohľadu na náboženskú alebo národnú príslušnosť rozdeľujú Maďarom i Nemcom i Slovákom či Čechom.“ (Zákonný článok 44 z r. 1609)

V roku 1610 Slováci a Maďari z Krupiny v spoločnej po maďarsky napísanej sťažnosti protestujú u palatína Juraja Thurzu proti porušeniam týchto článkov: „Takú česť máme pred Nemcami, že hovoria: Slováci a Maďari, nemáte kráľa, ani nikdy nebudete mať, ani si ho nezaslúžite, lebo ste zradcovia. Ešte aj to povedali, že ak Nemec visí do tretieho dňa na šibenici, môže vstať a ešte vždy je viac hoden ako sto Slovákov.“ (Sťažnosť krupinských Slovákov a Maďarov z r. 1610) Palatín zasiahol v prospech sťažovateľov. Richtár bol volený striedavo a v mestskej rade bolo šesť Nemcov, traja Slováci a traja Maďari. Konflikty v meste však pokračovali a v roku 1614 došlo k útoku na predstaviteľov Slovákov.

Uhorský palatín, podporovateľ Slovákov, Juraj VII. Turzo /wikipedia.org

V roku 1646 v Banskej Bystrici vzniká konfederácia „národa ako maďarského tak aj slovenského, šľachticov i nezemanov, mešťanov i obyvateľov“, ktorá predložila svoje sťažnosti krajinskému snemu:

A tak toto sú sťažnosti alebo žiadosti, ktoré v súlade s bohom a jeho spravodlivosťou stotožňujú sa aj so zákonmi a zvykmi kráľovstva a ktoré si národ maďarský a slovenský čo najnaliehavejšie žiada najjasnejším grófom uhorským palatínom schváliť, potvrdiť a platnými prehlásiť, aby sa mohli uskutočniťPretože národ nemecký sa nepridŕžal ani všeobecne uznávaných kráľovských nariadení a ani vlastné, ani svojimi predchodcami uzavreté dohody a závery nebral do úvahy, ale z hľadiska svojho prvenstva a povýšenosti mestský príjem, ako je známe, márnomyseľne na úkor domáceho maďarského a slovenského obyvateľstva využil pre seba, robia sa námietky proti výdavkom. Národ maďarský a slovenský žiada od národa nemeckého svedomité obmedzenie, prinavrátenie a úhradu všetkých výdavkov.

V roku 1650 napokon došlo k dohode na základe článkov z roku 1608 a 1609. Pravdepodobne aj v tejto súvislosti uhorský snem v zákonnom článku 34 z roku 1655 znova deklaruje rovnoprávnosť Slovákov a Maďarov s Nemcami v mestách a ich prednosť v udeľovaní meštianstva pred cudzincami. Národnostný boj sa však v meste neskončil a pokračoval ďalšie desaťročia.

 

Veduta stredovekej Banskej Bystrice /bystricoviny.sk

Slovensko-maďarské vzťahy neboli vždy ideálne. Vzájomné krivdy sa diali na obidvoch stranách a to najmä od konca 19. do polovice 20. storočia. Vedľa toho však nachádzame množstvo príkladov vzájomnej spolupráce, ktorá bola obojstranne prospešná. Dnes majú Maďari a Slováci vlastné štáty, ktorých suverenitu a integritu majú povinnosť brániť. Namiesto provokácií a nezmyselných iredentistických snáh, by sme sa mali snažiť nadviazať  na pozitívne skúsenosti zo spoločnej tisícročnej minulosti, aby sme aj dnes mohli v rámci stredoeurópskeho bloku jednotne čeliť vnútorným a vonkajším výzvam a tlakom.

Použitá literatúra:

Miloš MAREK: Národnosti Uhorska, Trnavská univerzita. Filozofická fakulta 2011

Richard MARSINA: Slováci a Maďari in Ku koncepcii a vývoju slovenskej historiografie, PostScriptum 2013

Ivan MRVA a Vladimír SEGEŠ: Dejiny Uhorska a Slováci, Perfekt 2012

Ján TIBENSKÝ: Chvály a obrany slovenského národa, SVKL 1965

Tit. obrázok:

Gabriel de Pronay, Tradičný ľudový odev v Uhorsku – Rumuni, Maďari, Slováci, Nemci, 1855 /wikipedia.org