Reakcia na stanovisko k osobe dr. Jozefa Tisa

Pred koncom roka 2020 nám na mailovú adresu prišla správa od nášho pravidelného diváka a obyvateľa Varína, malej obce neďaleko Žiliny. Vo Varíne je ulica, ktorá nesie názov po prvom slovenskom prezidentovi. Náš divák nám píše, že ulica Dr. Jozefa Tisu väčšine neprekáža, ba že viacerí sú ňu hrdí. Niektorí novousadení obyvatelia však z toho robia tragédiu a už dlhší čas sa usilujú o zmenu názvu. V prospech týchto snáh bol historikmi M. Schvarcom a I. Kamencom z Historického ústavu SAV vypracovaný posudok, ktorý prvého slovenského prezidenta značne démonizuje. Obyvatelia Varína kvôli objektivite oslovili ďalších odborníkov, aby pre nich vypracovali vlastné stanoviská. Historik Ivan Mrva,  ktorý pôsobil ako vedúci katedry histórie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave či ako riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice Slovenskej, je jedným z oslovených odborníkov. Jeho reakciu a stanovisko v skrátenej podobe sme sa s jeho súhlasom rozhodli zverejniť:

„Na prvom prezidentovi Slovenskej republiky a  jeho verejnej činnosti  nenašli nič pozitívneho, hodnotenie zostavili len z negatívnych javov, vytrhnutých z kontextu doby a v stanovisku sa kumulujú len otrepané frázy a dezinformácie. Historický ústav SAV  bol ideologickým pracoviskom  Ústredného výboru Komunistickej strany  a aj  po politických zmenách predovšetkým v oblasti slovenských dejín 20. storočia  mnohí pracovníci ďalej rozvíjajú tézy petrifikované minulým režimom, najmä však pri hodnotení osobností  Slovenskej ľudovej strany,  neskôr (Hlinkovej SĽS),  autonomistického hnutia  a Slovenského štátu, resp. republiky v rokoch 1939-1945.  Tieto  tendencie zosilneli po roku 2000, keď  Ústav opustili  starší pracovníci, ktorí zažili  režim 1. Slovenskej republiky alebo sa  dokonca stretli  s prezidentom Tisom  a mali  na  SR i jej prezidenta svoj vlastný názor vyplývajúci z osobných poznatkov.

Historici z tohto pracoviska v posledných dvoch  desaťročiach  zásadne a vždy vydávali len negatívne stanoviská  v prípade, ak sa  na nich  obrátili samosprávy  pri spore o pamätné tabule venované osobnostiam, ktoré  môžeme považovať za slovenských martýrov ako  dr. Ferenčík, pplk. Šmigovský a i. aj k  politickému dejateľovi, ktorý bol  tŕňom v oku samotnému Hitlerovi ako Ferdinand  Ďurčanský.  Je  smutné, že  odborné historické  pracovisko SAV má  pre  slovenské snaženia málo porozumenia a  kladné hodnotenie, ba obyčajný ľudský prístup ako v prípade popraveného Šmigovského  alebo obete komunistického väznenia Ferenčíka,   úplne absentuje. Dokonca  aj  jazdecká socha  Svätopluka na bratislavskom hrade prekážala a viacerí historici, členovia komisie sa prihovárali za jej odstránenie. Pestovať národnú hrdosť a byť  zástancom slovenskej štátnosti bolo zločinom celých sedem desaťročí a aj v súčasnosti je to tak.

Už  prvá veta  hodnotenia dr. Tisu je  účelová a bez reálneho základu:  ‚Ak postavíme osobu J. Tisa na pomyselné  váhy histórie a berieme do úvahy všetky dobové dokumenty, jeho postava sa javí v negatívnom svetle.‘  Tých dobových  dokumentov je nesmierne veľa a vo väčšine z nich sa Tiso javí v pozitívnom svetle. Zostavovateľ  dvojdielnej  zbierky dokumentov  Jozef Tiso – prejavy a články (1913-1945)  I. a II. diel Ladislav Suško  sa mi priznal,  že ako evanjelik a odchovanec bývalého režimu  mal k Tisovi rezervovaný vzťah, no tri roky zbieral jeho články, prejavy a ďalší materiál a pozorne ich čítal. Jeho  názor  na  prvého slovenského prezidenta sa  diametrálne zmenil, považoval  ho za hlboko sociálne cítiaceho človeka, humánne založeného, veľkorysého aj voči svojim politickým odporcom. Z iniciatívy J. Tisa sa dňa 20. novembra 1938 konal Deň slovenskej lásky jednoty a zmierenia.

Rímska bohyňa spravodlivosti Justitia má v ruke váhy a na jednu misku kladie previnenia na druhú zásluhy resp. dobré skutky. O akýchsi Tisovi tradične pripisovaným  previneniach  sa popísali stohy kníh, o jeho zásluhách takmer  nič.  Za tých 82  rokov sa  na Tisa povymýšľalo a sfalšovalo  toho dosť, od hajlujúceho Tisa, keď mu k ukazováku na  jeho vystretej ruke  prirobili ešte tri prsty až po šesťdesiat  utopených Čechov, ktorých ľudáci mali  v januári 1939  nahádzať do Dunaja  priamo  pod oknami vládnej budovy, kde sedel Tiso ako predseda  autonómnej vlády. (Také dezinformácie  kolovali po Prahe začiatkom 1939 –viď Spomienky Jána Balku II.)

Tiso na fotografii okolo roku 1927/wikipedia.org

Vyslovovali sa  domnienky, že Tiso už roku 1942  vedel o osude židov,  hoci sa to nevedelo ani roku 1944 a tejto i podobných vyfabrikovaných  konštrukcií sa autori stanoviska  pridŕžajú aj naďalej.  To je však neseriózne.   Dodatočne sa  produkovali dokumenty, ktoré  mali  Tisa usvedčiť  z bezohľadnosti  k osudu židov, či  vykresliť ho ako najvernejšieho  spojenca Tretej ríše ešte v posledných chvíľach vojny. Aj samotní autori hodnotenia použili lož, keď uviedli: ‚Je priam nepochopiteľné, že ešte po Hitlerovej smrti, už z emigrácie, poslal (Tiso) novému nemeckému kancelárovi Karlovi Donitzovi začiatkom  mája 1945 telegram s ubezpečením, že slovenský štát (vtedy už nejestvujúci) potvrdzuje vernosť Veľkonemeckej ríši, ktorá tiež už zanikla.‘

Je zarážajúce, že spoluautor hodnotenia I. Kamenec v Tisovej biografii  Tragédia politika, kňaza a človeka z roku 1998 na strane 123 hodnotí tento telegram ako pochybný, nejestvujúci a ja hovorím, že bol ako mnohé iné  dokumenty dodatočne vymyslený. Už táto skutočnosť potvrdzuje, že autori stanoviska  sa sami usvedčili z tendenčnosti a zaujatosti.

V ďalšej časti ‚stanoviska‘ vyčítali Tisovi, že  budoval autoritatívno-totalitný  režim s viacerými fašistickými prvkami.  Po kríze spôsobenej prijatím Mníchovskej dohody si verejnosť na Slovensku i v Čechách žiadala ukončiť systém vlády viacerých politických strán (tzv. liberálny), ktoré uprednostňovali sebecké záujmy na úkor štátnych a obecných  a panovalo presvedčenie, že spôsobili hlbokú krízu štátu.  Tento proces prebiehal súbežne na Slovensku i v Čechách, kde  takisto na jeseň 1938 vznikla Strana národní jednoty (22. 11.) a socialistické strany si skonštruovali  Stranu národní práce a vyhlásili sa za lojálnu a spolupracujúcu opozíciu. Aj Hlinkova slovenská ľudová strana zjednocovala všetky nemarxistické strany a stala  sa  Stranou slovenskej národnej jednoty. (8. 11. 1938)  Komunistická historiografia všetky politické zoskupenia, ktoré  boli nepriateľské marxizmu a komunizmu ako HSĽS  SSNJ aj Strana národní jednoty a iné, nazývala  fašistické a to pokračuje  aj dnes.  Slovensko pod vedením HSĽS SSNJ, kým neprišli Nemci bolo len pokračovaním Československa. Terajšie Slovensko nie je nič iné ako konzervované Česko-Slovenska  so všetkými chybami demokracie,  ale autoritatívnym náterom vedenia. To konštatoval český  novinár, ktorý roku 1944  navštívil Slovensko. O ďalších krokoch totalizácie režimu ako bol zmocňovací zákon  umožňujúci  vydávať vládne nariadenia s mocou zákona  a teda obchádzať parlament na tomto mieste nepovažujem za  vhodné  venovať sa  mu podrobnejšie, len zdôrazňujem, že  ho prijalo Národné zhromaždenie Česko-Slovenska v decembri 1938 a Slovensky štát ho prirodzene  zdedil. Rozhľadenejší politológovia o tomto zákone hovoria  ako o nástroji krízového riadenia štátu. Obdobnú právnu normu používala za vojny  Veľká Británia i USA. To, že autori stanoviska ani slovkom nepripomenuli okolnosti aké panovali v Európe i v  Č-SR a režim 1. SR vytrhli  z dobového kontextu,   pokladám za veľký deficit objektívneho a profesionálneho prístupu pri hodnotení J. Tisa.

Za zaniknutými stranami, ktoré sa dobrovoľne zjednotili a za skorumpovaným systémom  mnohých navzájom sa hašteriacich strán okrem funkcionárov  nik nežiali, neprotestoval. Navyše bývalé politické kádre predtým aktívne podporujúce centralizmus a prenasledujúce politikov, ba i sympatizantov HSĽS, prijali funkcie  v novej politickej štruktúre a aktívne účinkovali v slovenskom sneme pod hlavičkou HSĽS SSNJ. V dobe,  keď  vzniklo autonómne Slovensko a hrozilo odtrhnutie území Maďarskom, pričom aj poľské plány pripraviť nás o územia  boli  reálnou hrozbou a pri neúprimnej a nepredvídateľnej  politike Prahy  ani nebolo  možné  inak postupovať, len zjednotiť  politické prúdy, aby autonómne Slovensko ľahšie  odolalo hrozbám. Popri nebezpečenstvách, ktoré hrozili spoza hraníc, Slovensko muselo prakticky z ničoho a bez skúseností budovať  vlastný štát v mimoriadne ťažkých podmienkach a to s veľkým úspechom. Praha a naši centralisti 20 rokov tvrdili, že Slováci národ  sedlákú,  pastýřu a valachu potrebujú tútora a nemajú schopnosti ani kádre, aby  si svoje veci spravovali sami. V zložitých pomeroch sa to podarilo, hospodárstvo sa úspešne rozvíjalo, zásobovanie bolo stabilizované a napriek strate najúrodnejších rovín na Slovensku nezaviedli trvalý lístkový systém, ktorý bol aj v neutrálnom Švajčiarsku a o vojne vedúcich krajinách  ani nehovoriac.

O všeobecnom kultúrnom a sociálnom rozvoji, budovaní školstva, vedeckých inštitúcií  sa mlčí, rovnako  o novonadobudnutom sebavedomí po dvoch desaťročiach trvajúcom podceňovaní. Úspech  samostatného Slovenska  v oblasti vybudovania samostatnej a hodnotnej meny,  hospodárstva a infraštruktúry  treba pripísať aj  Tisovi,  ktorý preferoval odborníkov  napriek odlišnej politickej orientácii a aj  členstvu v slobodomurárskych lóžach ako napríklad Karvaš a i. ktorému zveril Slovenskú národnú banku.   Za tieto nepopierateľné úspechy, ktoré znamenali krach čechoslovakizmu, teda českej hegemónie aj do budúcnosti  už  roku 1941 z Londýna  Benešovci svojim bratislavským priaznivcom poslali odkaz, že Tiso musí viset,  okrem neho i Mach, Čatloš, Tuka, Sivák, Sokol a ďalší exponenti Slovenskej republiky. To už propaganda maľujúca Slovenskú republiku a jej prezidenta  najčernejšími farbami pracovala naplno a neprestala takto pracovať dodnes.

Jozef Teslík, Prezident Dr. Jozef Tiso na výstave /webumenia.sk

Tiso ako katolícky kňaz a úspešný slovenský politik bol a zostal  vďačným cieľom protikatolíckych, protikresťanských a protislovenských publicistov, historikov a iných osôb vrátane politikov, ktorí sa k Tisovi a 1. SR vyjadrujú. Väčšina  poznatky čerpá len z tendenčných prác, kde sa opakujú tie isté frázy ako aj v tomto hodnotení.

Je  nepopierateľným faktom, že  Slovensko  v roku 1939  smerovalo k osamostatneniu od Č-SR, Hitler len urýchlil tento vývoj. Samostatné Slovensko bolo v tieni Nemecka, čo je pochopiteľné vzhľadom na okolnosti európskeho politického vývoja.  Bolo viazané ochrannou zmluvou  z marca 1939. Jozef Tiso pri jej  koncipovaní vo Viedni  však odolal nemeckému tlaku a nebol ochotný  súhlasiť s umiestnením nemeckých posádok  na celé územie Slovenska, dokonca už chcel z rokovania odísť a Hitler popustil. Ako by to na Slovensku vyzeralo, dá sa domyslieť. Za armádou by prišlo gestapo a potom Nemcami zamýšľaný ríšsky protektor. Už Tisov pevný postoj vo Viedni v marci 1939 uchránil Slovensko od veľkých strát  a to  treba oceniť.

Neznámy autor, Prijatie prezidenta Jozefa Tisa Adolfom Hitlerom v Berlíne, webumenia.sk

Hlavné mesto Bratislava ležalo priamo na hraniciach ríše, Tisova  prezidentská rezidencia  bola  ľahkým delom  na dostrel z územia nacistického Nemecka. Na Slovensku bola 150-tisícová nemecká menšina, politicky mimoriadne agilná, medzi slovenskými Nemcami najmä v Bratislave sa nachádzal veľký počet radikálov, ktorí  by radi presadili nacistický vzor aj na Slovensku. Radikáli národno-socialistickej orientácie sa nachádzali aj v radoch HSĽS i medzi obyvateľmi.  Za takýchto okolností  je nemysliteľné, aby  Tiso  a spol. budovali režim, ktorý by neprejavoval lojalitu k Nemecku a k Hitlerovi. Ak opomenieme  účelovú Mussoliniho sociálnu republiku Salo, ustanovenú koncom roku 1943,  Slovensko bolo jedinou republikou v Európe pod vplyvom nacistického Nemecka.

Ak by sme  veľmi chceli, nájdeme tu aj prvky fašizmu, no tie zažívame aj v súčasnosti na našom  demokratickom Slovensku  v súvislosti s tzv. bojom proti Covidu 19. Fašizmus však charakterizuje bezohľadná likvidácia politických odporcov  a násilie.  Režim, ktorý zastrešoval Tiso politických odporcov zapojil do verejného života a do budovania nového Slovenska.  Na Slovensku nebol z rozhodnutia súdov, či  iných štátnych orgánov nik  popravený a to napriek vojne, sabotážam a organizovaniu podzemného hnutia. V neutrálnom a mierovom Švajčiarsku popravili v rokoch 1940-1945 17 ľudí. Autori spomínajú aj  akýsi  koncentračný tábor v Ilave, kde boli väznení bez súdneho rozsudku a na neurčitý čas oponenti režimu.  Zabudli dodať, že boli väznení  niekoľko dní nanajvýš týždňov.   Zásluhou akýchsi horlivcov z Hlinkovej gardy sa tam v polovici marca 1939 ocitol aj reprezentant Agrárnej strany na Slovensku Ján Ursíny.  O niekoľko dní ho prepustili a následne zaujal dobre platené miesto  funkcionára  v Družstevnom zväze.

Aj úloha Tisa v riešení židovskej otázky je veľmi skreslene podaná. To, že antisemitizmus bol rozšírený v ľudových vrstvách, v cirkvi i v HSĽS je nepopierateľný fakt. Bol to antisemitizmus sociálny, resp. aj národný, keďže židia poväčšine reprezentovali cudzonárodný prvok (maďarský a nemecký). Už v prvých dňoch po Mníchove  antisemitizmus  zosilnel v celom Česko-Slovensku, keďže štátna pohroma sa  pripisovala  aj  židom. Na celorepublikovej úrovni sa propagoval numerus clausus pre židov a od januára 1939 pražská vláda židov  zbavovala  miest v štátnom sektore.  Antisemitizmus zosilnej aj na Slovensku najmä po desiatom októbri  1938, keď sa začali slovensko-maďarské rozhovory v Komárne o južných územiach. Jozef Tiso  bol  zástancom riešenia židovskej otázky v sociálnej oblasti, chcel odstrániť ekonomickú nerovnováhu  a zmenšenia židovského vplyvu v hospodárstve. Zdôrazňoval, že židovská otázka sa na Slovensku  bude riešiť spravodlivo, sociálne a ľudsky.  (9.2. 1939)  Ešte predtým  hrozil  trestným pokračovaním všetkým, ktorí by  proti židom použili násilie.  Bola to reakcia na niektoré protižidovské výstrelky mládeže a gardistov v súvislosti  s postojom mnohých židov  k Viedenskej arbitráži.  Na jar 1939  bol postupne  zavádzaný numerus clausus,  teda 4 % podiel židov v slobodných povolaniach, na univerzite, s tým začala  už Beranova pražská vláda v januári 1939 a Horthy v Maďarsku v roku 1921. V apríli 1940  bola presadená arizácia židovských podnikov. Nemeckému vedeniu, Hitlerovi a ani domácim radikálom to nestačilo.  Z Berlína sa hrnuli výčitky, že  na Slovensku  proti zaprisahaným nepriateľom Tretej ríše  sa  režim chová veľmi zhovievavo. Tiso a umiernení ľudáci veľmi podporovali vysťahovanie židov do Palestíny (odišlo asi 9000), ale keď sa vojnová situácia zhoršila, odchod bol znemožnený.

Salzburský diktát v júli 1940 zmenil politickú klímu  aj personálne obsadenie vo vedúcich vládnych funkciách  a  v židovskej  otázke sa postupne začalo pritvrdzovať.   V septembri 1941  vláda vydala  nariadenie s mocou zákona tzv. židovský kódex.  Pri jeho  koncipovaní asistoval  tvorca výkladu k Norimberským rasovým zákonom  dr. Hans Globke, ktorého si na Slovensko priviedol ríšsky minister vnútra W. Frick.  Vládne nariadenie robilo zo židov občanov druhej kategórie,  zaviedlo označovanie židov a množstvo obmedzení podľa nacistického vzoru.  Jozef Tiso  a konzervatívne krídlo HSĽS  presadili  udeľovanie výnimiek spod účinnosti  vládneho nariadenia, na čo sa nacisti aj domáci radikáli veľmi hnevali. Spolu bolo udelených asi 12 –tisíc výnimiek, rezortných aj prezidentských, (hospodárski dôležití HD)  ktoré sa vzťahovali aj na rodinných príslušníkov. Židovský kódex  sa nevzťahoval na asi 35 000 slovenských židov. Tiso vládne nariadenie nepodpísal a bez podpisu prezidenta podľa ústavy malo obmedzenú platnosť  len tri mesiace. V roku 1943 sa  už nedodržiaval.  A na tom má zásluhu Tiso a aj židia si uvedomovali, že je ich záštitou. Arcibiskup Karol Kmeťko aj pre súdom s Tisom  potvrdil, že  deputácia  nitrianskych rabínov v jeho kancelárii  nástojila, aby  Tiso zotrval  v úrade a nevzdával sa  funkcie prezidenta. O deportáciách, ktoré sa začali v marci 1942 a defacto skončili v auguste 1942 sa toho popísalo dosť, no takmer nikde sa nezdôrazňuje, že keď vláda žiadala, aby slovenských židov mohla navštíviť vládna komisia a Nemci to odmietli, program deportácii sa zastavil a židia bez výnimiek boli umiestnení v pracovných táboroch, kde sa bez ujmy dožili vypuknutia povstania v auguste 1944.

Odporúčam prečítať knihu Čo Dante nevidel, ktorú napísal J. Lánik. Spolu s Vrbom ušli z Osvienčimu a priniesli svedectvo o zverstvách nacistov.  Ani jedným slovom neobviňuje Tisu či Slovenský štát. Lánik opisuje, ako mali veľký problém presvedčiť zástupcov Židov, Červeného kríža zo Švajčiarska a ďalšie osoby o páchaných zverstvách a to bolo roku 1944.

Autori  hodnotenia zdôrazňujú, že prezident označil povstanie za dielo Židov, Čechov, Čechoslovákov, zahraničných parašutistov, zradcovských dôstojníkov a zvedených domácich obyvateľov. V lete 1944  spustili  na Slovensku teror zahraniční (sovietski ) parašutisti,  posádkoví dôstojníci, ktorí predtým slúžili aj nemeckej armáde sa zachovali alibisticky, namiesto obnovenia poriadku rozdávali zbrane a strelivo  rôznym dobrodruhom. Došlo k masakrom Nemcov i Slovákov v Brezne, Ružomberku, Sklabini, Martine atď. Nemecká armáda  nemohla dovoliť, aby vo frontovom zázemí  panovali  také pomery a vpadla na Slovensko.   Prechod na stranu spojencov, ktorý  plánoval Čatloš, Malár a ďalšie vojenské a politické špičky  už neprichádzal do úvahy. Legačný radca nemeckého veľvyslanectva Gmelin sa po vojne vyjadril, že prípravy na odpútanie sa  od nacistického  Nemecka sa diali s tichým Tisovým súhlasom, čo mu sám pri jednom rozhovore  po 20. júli 1944 aj naznačil. Po atentáte na Hitlera  vyšlo najavo, že aj v Nemecku i v samotnej armáde je silné opozičné hnutie, ktoré plánovalo ukončiť vojnu. Také bolo aj na Slovensku, ale  intrigy Londýna a Moskvy, domácich alibistov a partizáni  zabránili  realizácii  plánu, ktorý mal  Slovenskú republiku podľa možnosti bez väčších strát doviesť do tábora spojencov.  Vojaci boli v mnohých prípadoch zvedení do boja, keďže im oznámili, že Nemci odvliekli vládu i prezidenta. Židia augustové udalosti nevyvolali, ale stali sa ich obeťou, keď sa rozpustili pracovné tábory (Nováky, kde sa organizoval aj výcvik), Nemci prestali rešpektovať výnimky a obnovili vyvážanie židov,   napriek protestu  novej vlády.

Tiso  za vojenské potlačenie vyznamenával v Banskej Bystrici príslušníkov nemeckých ozbrojených síl, ktoré za sebou zanechávali na Slovensku vypálené obce,  masové hroby so stovkami obetí, prízvukujú autori stanoviska.   Podľa všetkého Bystričania  boli svedkami posledného víťazného  defilé  nemeckých ozbrojených síl v tejto vojne a to 30. októbra 1944. Po slávnostných prejavoch prezident nemeckým  vojakom,  ktorí v bojoch prejavili statočnosť, pripol na hruď vyznamenania.  Aj  z radov Tisovi oddaných ľudí sa  ozvali na bystrickú parádu výčitky, že ako slovenský prezident nemal vyznamenávať tých, čo Slovákov strieľali.  Prezident sa pri súkromnom rozhovore zmienil, že rozdať tých pár plieškov Nemcom stálo za záchranu Bystrice, Brezna a Zvolena  pred  skazou  a množstva ľudí pred smrťou. Generál Höffle chcel za vyvraždenie nemeckej vojenskej misie popraviť tristo rukojemníkov z Martina a zničiť tri hlavné hniezda odporu podobným spôsobom ako  to Nemci práve  robili  vo Varšave. Tiso  dôrazne žiadal, aby zmenil svoje rozhodnutie a keď generál prejavil ochotu, ale len v prípade prezidentovej aktívnej účasti na slávnostnom defilé,  Tiso návrh na kompromis prijal.   Masové hroby sa  plnili obeťami nemeckých bezpečnostných síl od novembra 1944, dovtedy sa plnili obeťami rôznych partizánskych samozvancov, Sklené (190 dedinčanov), Magurka, Poníky, Kováčová a iné.  Kde to len bolo možné, J. Tiso zasahoval, aby zmiernil represálie. Na Silvestra 1944 osobnou  intervenciou  zachránil pred popravou 10 bystrických rukojemníkov, bol medzi nimi aj dr. Nábělek.  To nebola ojedinelá udalosť.

wikipedia.org

Neobstojí akési  porovnávanie Tisa s Petainom, Lavalom, Quislingom, ktorí sa dali do služieb Nemcom  po vojnovej  porážke a okupácii  svojich krajín. Česko-Slovensko sa nebránilo Hitlerovej agresii,  kapitulovalo v septembri 1938 (Mníchov)  a keď v Berlíne  rozhodli  o likvidácii zvyšku, Hitler  postavil Tisu pred možnosť- samostatnosť  alebo rozdelenie  slovenského územia  medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko. 14. marec 1939 bol z hľadiska perspektív aké sa črtali, dňom záchrany slovenského národa.  Maďari operovali heslom – mindent vissza – všetko späť  ako by to dopadlo môžeme si domyslieť. Stačí porovnať počet vojnových obetí 1939-1945 v slovenských dedinách zabratých Maďarmi (desiatky) a susedných obciach, ktoré zostali na Slovensku (jeden-dvaja).  Szálassy sa dostal k moci s podporou Nemcov štátnym prevratom a ako národný vodca zaviedol  totalitnú diktatúru a voči sovietom  organizoval po nemeckom  vzore  totálnu vojnu, čím spôsobil Maďarsku  obrovské škody materiálne a ľudské. Každodenné popravy (dohromady asi 6000) a brutálne prenasledovanie židov a i. charakterizovali jeho 5 mesačnú vládu.  Ion Antonescu diktátor (conducator) Rumunska  sa dosadil k moci  prevratom svojej Legionárskej strany v septembri 1940. Nasledovali politické vraždy ich obeťou bol aj historik Nicolae Iorga, bývalý ministerský predseda. Počet obetí jeho režimu sa odhaduje až na 400-tisíc, Ukrajinci, židia, Cigáni, Besarabi, Maďari, čistky v Odese, politickí odporcovia.  Susedné národy  sú ku svojim predstaviteľom za vojny  oveľa objektívnejší a vidia ich účinkovanie v dobových  politických súvislostiach.  Česi donedávna zatracovaného prezidenta Háchu  symbolicky rehabilitovali,  vyšla jeho monografia President lidskosti, vydali s Háchom známku, uznali, že robil, čo mohol a historici tvrdia, že  ho dlho nespravodlivo hodnotili.  Maďari Horthyho pozostatky  slávnostne doviezli z Portugalska, pochovali ich za účasti vládnych činiteľov a  jeho osobu  nedémonizujú, hoci  za Horthyho éry  došlo k masovým vraždám a popravám na zabratých územiach (Vojvodina) už roku 1942.

wikipedia.org

Na Slovensku z iniciatívy slovenských orgánov nedošlo k ničomu podobnému ani v náznakoch. Ale objektivita k osobe  J. Tisu v časti historickej obce  absentuje, neustále a dookola sa opakujú rovnaké frázy, mystifikácie, domnienky a  klišé, čoho dôkazom je aj predmetné stanovisko vypracované M. Schvarcom a I. Kamencom.  V žurnalistike  platí zásada  získať aspoň dva nezávislé  zdroje, tak by sa malo postupovať aj v tomto prípade, lebo Hist. ústav SAV  nemá monopol na pravdu ani objektivitu.  Musíme si uvedomiť, že vývoj dal Tisovi za pravdu. Spolu s Hlinkom stál na čele zápasu za národnú emancipáciu, samobytnosť a zvrchovanosť, z čoho potom rezultoval 14. marec  1939  a v konečnom dôsledku  aj 1. január  1993.  Aktívne bojoval proti zločinnej ideológii  komunizmu, ktorý sa  tiež rozplynul.  Za tieto dva hlavné ‚zločiny‘  mu Benešovci a komunisti  pripravili šibenicu.   Aj s ohľadom na uvedené  skutočnosti J. Tisovi patrí ulica nielen vo Varíne, ale i na iných miestach, buďme trocha objektívni. J. Tiso bol odsúdený ako zločinec, pričom Národný súd  mu kládol za vinu  predovšetkým rozbitie republiky, kolaboráciu s Hitlerom. Židovská otázka hrala podružnú úlohu, keďže  sa všeobecne vedelo, že on nebol jej iniciátorom,  brzdil, či dokonca sabotoval radikálne riešenia. Bol Tiso kontroverznou osobnosťou?  Každý popredný politik je svojim spôsobom  kontroverzný a máme po nich sochy, námestia, ulice.  Patrí medzi nich Masaryk, Havel,  Dubček i Svoboda. Ten posledný má na svedomí etnické čistky, kolaboráciu a pravdepodobne odporúčal aj likvidáciu 260 slovenských Nemcov zo Spiša a Gemera (prevažne žien a detí) v júni 1945, ktorí sa chceli vrátiť domov. To nikomu nevadí?

Na Slovensku sa systematicky a organizovane ničia, odstraňujú a vandalsky  znehodnocujú  hmotné pamiatky súvisiace s J. Tisom.  (Hrob, miesto narodenia, zmienka o účinkovaní v Rajci v Bánovciach atď.) Z iniciatívy pani lekárničky je teraz na rade aj Varín.  Nerobme to!“

Doc. PhDr. Ivan Mrva CSc.

Bratislava 31.12. 2020

V našej ponuke  nájdete aj odbornú literatúru, ktorá sa tejto problematike venuje na profesionálnej úrovni:

Milan S. Ďurica: Jozef Tiso (1887-1947). Životopisný profil

Emília Hrabovec (zost): Jozef Tiso – kňaz a prezident

Dr.Jozef Tiso v pamäti národa