Rasové rozdiely nie sú moderný výmysel bielych neonacistov

Medzi súčasné trendy najmä u rôznych ľavicových a liberálnych hnutí patrí aj relativizovanie alebo popieranie existencie vrodených rozdielov medzi skupinami ľudí. Jeden z najčastejších argumentov proti existencii rasových rozdielov spočíva v tom, že rasa a rasová kategorizácia ľudí sú len sociálny konštrukt, ktoré vytvoril biely muž ako nástroj útlaku a nadvlády predovšetkým v súvislosti s kolonizáciou. Rovnostárske ideológie automaticky a účelovo spája vedomie exkluzivity konkrétnych skupín (rás) s nenávisťou a diskrimináciu s cieľom jeho démonizovania. Je pravda, že rozdiely, o ktorých píšeme, mali svoj spoločenský vplyv a častokrát sa zneužívali aj na praktizovanie genocídnej politiky. Je však nesprávne pozerať sa len touto optiku a ignorovať skutočný biologický základ týchto rozdielov a ich význam. Ľudská rôznorodosť je viditeľná vo veľkom množstve aspektov nášho každodenného života. Vnímame ju v kultúre, športe, ale aj v medicíne. Pre ilustráciu… pri endodontickom ošetrení (vyčistení) koreňového kanálika v zube je dôležité si stanoviť pracovnú dĺžku (pokiaľ bude siahať nástroj pri opracovaní). Tá vychádza z priemernej hodnoty bezpečnej dĺžky, ktorú musí zubný lekár poznať naspamäť pre každý zub jednotlivo. Je tu však mimoriadne dôležitý rozdiel, s ktorým musí lekár počítať: “Černoši mají zpravidla zuby o něco delší, naopak Asiaté o něco kratší. Variabilita závislá na rase je rovněž v počtu a větvení kanálku.”  (Peřinka, 2003) Bolo by veľmi nebezpečné, ak by lekár kvôli politickej korektnosti tento rasový rozdiel zanedbal.  

Nepravdivé je aj tvrdenie, že ide o moderný výmysel bieleho muža. Vzájomné rozdiely si ľudia všímali už v hlbokej minulosti a neobmedzovalo sa to len na európsku spoločnosť. Svedčí o tom aj arabský stredoveký mysliteľ Ibn Chaldún Abú Zajd Abdarrahmán. Ibn Chaldún (1332-1406) bol historik, filozof a verejný činiteľ. Základným predmetom jeho vedeckého záujmu je človek a civilizácia. Skúmal vznik a vývoj rôznych civilizácií, genézu politickej moci a základné ekonomické procesy. Zaradil sa medzi najvýznamnejších arabských a svetových mysliteľov. Jeho najvýznamnejšie dielo je Kniha príkladov (Kitáb al-ibar), v ktorom sa pokúsil zostaviť dejiny všetkých národov a oblastí, ktoré poznal islamsky svet. V úvode do tohto diela s názvom Al-Mukaddima Ibn Chaldún vysvetľuje svoj teoretický a metodologický prístup a vo všeobecnosti píše o spoločnosti a kultúre. Práve tu sa stretávame s informáciami o rozdieloch medzi skupinami ľudí, ktoré boli podľa neho vytvorené odlišnými prírodnými podmienkami. Ibn Chaldún sa odvoláva na informácie od starších vzdelancov (Ptolemaios, Al-Idrísí) a delí svet na sedem zemepásov s odlišnými klimatickými vlastnosťami, ktoré majú podľa Ibn Chaldúna zásadný vplyv na ich obyvateľstvo:  

Štvrtý zemepás je najmiernejšou obývanou oblasťou. Tretí a piaty zemepás, ktoré za nimi nasledujú, majú už k miernosti ďaleko, a siedmy s prvým majú k nej ešte ďalej. A preto všetky vedy, remeslá, stavby, odevy, potraviny, ovocie, ba i zvieratá a všetko, čo vzniká v troch stredných zemepásoch, sa vyznačuje miernosťou a vyváženou vyrovnanosťou. Aj ľudia týchto zemepásov sú vyrovnanejší svojim telom, farbou, povahovými vlastnosťami, náboženstvom i celkovým spôsobom života. Vidíme, že aj ich príbytky, odevy, strava a remeslá majú túto vyváženosť. Bývajú v solídne postavených kamenných domoch, skrášlených výtvormi zručných remeselníkov. Súťažia medzi sebou vo výrobe najlepšieho náčinia a náradia a nájdeme u nich prírodné kovy, ako zlato, striebro, železo, meď, olovo a cín. V obchodnom styku používajú oba drahé kovy (zlato a striebro). Vo všetkých životných situáciách sa vyhýbajú nestriedmosti. Takíto sú obyvatelia Magribu, Sýrie, oboch Irakov, západnej Indie a Činy, a takí sú aj obyvatelia Andalúzie a s nimi susediaci Frankovia, Galícijci, Rimania, Gréci, ako aj všetci ostatní, čo bývajú s nimi alebo neďaleko nich v troch miernych zemepásoch.”  

Busta Ibn Chaldúna v Alžírsku

Podľa Ibn Chaldúna sú známky civilizácie v ďalekých severských tundrách a na horúcom juhu nepatrné. “Príbytky si stavajú z hliny a z trstiny a ich potravou je proso a všelijaké byliny. Odievajú sa do lístia zo stromov, ktoré zošívajú, aby sa nimi zahalili, alebo do zvieracích koží. Väčšinou však chodia nahí. Ovocie a zelenina máva v ich krajinách nezvyčajnú podobu a zväčša sa líši od bežných druhov. V obchodnom styku nepoužívajú dva drahé kovy, lež meď, železo alebo kožušiny, ktorým pripisujú zmenné hodnoty. Svojimi povahovými vlastnosťami sa blížia vlastnostiam nemých tvorov. Ba o mnohých černochoch, žijúcich v prvom zemepásme, sa hovorí, že bývajú v jaskyniach a v húštinách a živia sa bylinami. Sú vraj diví a nezdružujú sa, ale jeden druhého požierajú. […] Na príčine je to, že sú vzdialení od miernych zemepásov, čo spôsobuje, že sa ich vrodené vlastnosti a charakter stávajú podobné divým zvieratám a tým sa vzďaľujú od ľudskosti.” (Zaostalosť za civilizáciami stredomorskej oblasti pripisuje Ibn Chaldún aj Slovanom žijúcim na severe) Odmieta náboženské predstavy o tmavom sfarbení pokožky u černochov a pripisuje mu takisto vplyv podnebia: “Čierne sfarbenie, spoločné obyvateľom prvého a druhého zemepásu, je výsledkom zloženia ovzdušia, v ktorom žijú, a toto je zase závislé od vysokých horúčav, ktoré vládnu na juhu.” Zjavné fyzické odlišnosti sa mali premietať v pomenovaní ich nositeľov: “Obyvatelia prvého a druhého zemepásu na juhu sa volajú Habešania, Zandžovia a Sudánci. Sú to vlastne synonymá pre názvy národov, ktoré nadobudli čierne sfarbenie. Meno ‘Habešania’ je však vyhradené pre černochov, ktorí žijú oproti Mekke a Jemenu, kým názov ‘Zandžovia’ sa vzťahuje na tých, čo sídlia pozdĺž Indického oceánu. […] Obyvatelia severu sa nenazývajú podľa sfarbenia, lebo ľudia, ktorí dali slovám ich význam, boli sami bieli. Keďže belosť bola u nich zvyčajným a bežným zjavom, nevideli v nej nič pozoruhodné, čo by ich viedlo k tomu, aby používali zvláštny výraz na označovanie bielych.”  

Ako sa uvádza vyššie, podnebie podľa Ibn Chaldúna vytvára nie len rozdiely fyzické, ale aj charakterové: “Videli sme, že černochov vo všeobecnosti označujú za ľahkomyseľných, výbušných a veľmi emocionálnych ľudí. Vášnivo radi tancujú, len čo začujú hudbu. Všade ich charakterizujú ako hlúpych. Pravou príčinou toho je skutočnosť, na ktorú filozofi v patričných súvislostiach už poukázali, že totiž radosť a veselosť vyplýva z rozpínania a uvoľňovania živočíšneho ducha… Dokázalo sa, že teplo rozpína a zrieďuje vzduch a pary a zväčšuje ich objem. Opitý človek prežíva nevýslovnú radosť a veselosť, lebo para v jeho srdci je preniknutá prirodzeným teplom, ktoré v jeho duchu vyvolá víno… Černosi žijú v horúcom pásme. Teplo ovláda ich temperament a samy základy ich konštitúcie, a preto vo svojom duchu majú toľko tepla, koľko tepla je v ich tele i v ich zemepáse. V porovnaní s duchom obyvateľov štvrtého zemepásu je ich duch teplejší, a preto aj rozpätejší. Preto rýchlejšie podliehajú radosti a veselosti a vedia sa väčšmi tešiť zo života. Takisto je to príčinou ich popudivosti. 

Ibn Chaldún sa vo svojej dobe radil medzi najväčšie osobnosti vedy, ktorého pre jeho nadčasovosť súčasníci nechápali. V rámci dobových bádateľských možností a svojich pozorovateľských schopností fundovane rozoberal celé komplexy historických, spoločenských a kultúrnych problémov. Mal mimoriadny prehlaď v staršej literatúre a aj racionálne vnímanie. Medzi objekt jeho záujmu patrili aj vrodené rozdiely medzi celými skupinami ľudí, ktoré opisuje a skúma. Len ťažko môžeme tento jeho záujem pripisovať nejakým neonacistickým, či rasistickým tendenciám. To dokazuje, že vedomie vzájomných rozdielov medzi skupinami ľudí je oveľa staršie a nevzniklo ako nástroj spoločenského útlaku bielym mužom a takisto, že vôbec nemusí mať negatívny kontext. Dnes, namiesto toho, aby sa naše vedomosti v tomto smere prehlbovali, sa tento aspekt biologickej reality a jeho dopady na spoločnosť čoraz silnejšie popierajú.  

Pramene:

Ibn Chaldún: Al-Mukaddima. Úvod do dejín, Tatran 1984

Použitá literatúra:

Kol. autorov: Encyklopédia spisovateľov sveta, Obzor 1987

Peřinka Ľudek: Základy klinické endodoncie, Nakladatelství Quintessenz, 2003