Historické korene V4

Vyšehradská štvorka je aj dnes jednou z platforiem pre prehlbovanie vzťahu medzi jej členmi. Vznik dnešnej V4 sa datuje na 15. februára 1991, keď sa predstavitelia Česko-Slovenska (Václav Havel), Maďarska (József Antall) a Poľska (Lech Wałęsa) stretli vo Vyšehrade, aby obnovili spoluprácu medzi troma krajinami, štyrmi národmi.

Názov a symbolika Vyšehradskej skupiny historicky nadväzuje na  stretnutie českého (Ján Luxemburský), poľského (Kazimír III. Veľký) a uhorského (Karol I. Róbert z Anjou) kráľa v uhorskom (dnes maďarskom) meste Vyšehrad v roku 1335, na ktorom boli prítomní aj syn Jána Luxemburského,  moravský markgróf a budúci český kráľ Karol IV., viacerí vojvodcovia a kniežatá, ale aj predstavitelia Rádu nemeckých rytierov.

Vyšehrad
Vyšehrad

Stredná Európa na začiatku 14. storočia

Nový uhorský kráľ musel o trón bojovať

Po vymretí uhorskej kráľovskej dynastie Arpádovcov v roku 1301, sa o uhorský trón uchádzal Karol Róbert z neapolskej vetvy Anjouovcov. V roku 1308 sa mu podarilo získať všeobecné uznanie svojich nárokov, no konečné víťazstvo sa dostavilo až po občianskej vojne proti iným kandidátom na uhorský trón a uhorským magnátom v rokoch 1311-1323. Konfiškácia bohatstva a hradov odporcov mu umožnila obnovu rozpadnutej kráľovskej moci. Stará elita bola postupne nahradená novou a autorita kráľovskej vlády sa zvýšila. Uhorský kráľ Karol I. chcel posilniť postavenie svojho kráľovstva v rámci strednej Európy a to predovšetkým prehĺbením spolupráce so susedmi. Dobré vzťahy s českým panovníckym dvorom siahali od čias, keď sa v roku 1318 Karolovou treťou manželkou stala sestra českého kráľa Jána Luxemburského Beatrica. Srdečnejšie vzťahy spájali Karola I. a Kazimíra III., a to najmä vďaka jeho štvrtej manželke Alžbete, s ktorou sa zosobášil roku 1320. Kazimír III. ešte ako kráľovič bol neraz hosťom na uhorskom dvore a s Karolom I. ho viazalo úprimné priateľské puto.

Konflikt medzi Poľskom a Rádom nemeckých rytierov

V rokoch 1308-1309 prebiehal konflikt medzi formujúcim sa Poľskom a Rádom nemeckých rytierov, počas ktorého prišli Poliaci o Gdaňsk a Pomoransko.  Vojna s nemeckými rytiermi, ktorí sa spojili s českým kráľom Jánom Luxemburským,  v roku 1329 priniesla poľskému kráľovi Vladislavovi Lokietkovi iba veľké straty. Napriek obrovskému politickému a vojenskému úsiliu a sporadickým úspechom skončil konflikt pre Poľsko porážkou. Väčšina sliezskych kniežat a kniežatá z Płocku a Mazovska prijala Jána Luxemburského, ktorý sa tiež tituloval ako poľský kráľ,  za svojho pána a nemeckí rytieri obsadili Dobrzyn a Kujawy. Syn Vladislava Lokietka Kazimír III. Veľký zdedil trón v neľahkej dobe. Poľský kráľovský titul si nárokoval aj Ján Luxemburský, ktorý navyše rozširoval svoj vplyv do poľského Sliezska, Rád nemeckých rytierov obsadzoval poľské kraje na severe a nepriateľsky bolo naladené aj Brandenbursko na západe. Kazimírovi sa podarilo uzavrieť s Jánom Luxemburským prímerie. Na rokovaniach v Trenčíne sa poľská a česká strana predbežne dohodli na tom, že sa Ján za určitých podmienok vzdá nároku na poľskú korunu a Kazimír zložil záväzok, že sa nebude pokúšať získať kniežatá alebo kraje, ktoré sú vo vazalskom vzťahu k českému kráľovi.  Zblížením s českým kráľom si chcel Kazimír uvoľniť ruky pre konflikt s najväčším poľským rivalom Rádom nemeckých rytierov. Územné vysporiadanie medzi týmito dlhodobými nepriateľmi malo určiť veľké stretnutie v uhorskom Vyšehrade.

Český kráľ potreboval spojencov proti Habsburgovcom a rímskonemeckému cisárovi

Pozícia českého kráľa Jána Luxemburského bola odlišná. Ján sa stal kráľom v roku 1311 aj vďaka diplomatickým schopnostiam svoj otca Henricha VII., ktorý mu ako rímskonemecký cisár pomohol získať trón po vymretí českej kráľovskej dynastie Přemyslovcov. Ján často svoje kráľovstvo opúšťal, zúčastňoval sa rytierskych turnajov a rád cestoval, najmä do Francúzska a Nemecka. Ján Luxemburský viedol aktívnu zahraničnú politiku. Veľký úspech dosiahol, keď sa mu pri zmieňovanom konflikte s poľským kráľom podarilo ovládnuť viaceré sliezske kniežatá. V roku 1330 prekročil Alpy a pokúšal sa rozšíriť svoj vplyv v Lombardii, ale po troch rokoch bojov sa kvôli nedostatku prostriedkov musel z Talianska stiahnuť. V 30. rokoch 14. storočia sa Ján Luxemburský dostál do ďalšieho konfliktu, tentokrát s rímskonemeckým cisárom Ľudovít Bavorským a rodom Habsburgovcov kvôli nástupníckym právam v rakúskom Korutánsku a Tirolsku. Z toho hľadiska sa ukázalo potrebné urovnať vzťahy s Poľskom a spojiť sa s Uhorskom, ktoré bolo taktiež ohrozované Habsburgovcami.

Európa v 14. storočí

Stretnutie troch kráľov

Traja panovníci rokovali vo Vyšehrade medzi 12. a 26. novembrom 1335. Výsledkom rokovaní bola aj dohoda, na základe ktorej sa český kráľ za vysoké odstupné rovnajúce sa 20-tisíc hrivnám striebra vzdal nárokov na poľskú korunu a poľský kráľ zasa uznal jeho nároky na Sliezsko. Z hľadiska poľsko-českých vzťahov predstavuje toto stretnutie zlomový bod, kedy sa konflikty zmiernili a po 30 rokoch sa vyriešila otázka poľského kráľovského titulu, ktorého jediný držiteľ sa stal Kazimír III. Veľký. V prípade poľsko-rádového sporu sa rozhodlo, že Dobrzynská krajina, ktorú nemeckí rytieri okupovali, mala znovu pripadnúť Kazimírovi, keďže poľský kráľ vládol nad týmto územím pred nimi. Spomínaná Dobrzynská, ale aj Kujawská krajina, boli prisúdené Kazimírovi, kým Pomoransko Rádu nemeckých rytierov.  Český a uhorský kráľ sa stali arbitrami prípadných ďalších územných sporov.  Poľský a uhorský panovník upevnili svoje pozície a prehĺbili vzájomnú spoluprácu, ktorá vyvrcholila v roku 1370 personálnou úniou medzi Poľskom a Uhorskom v osobe Ľudovíta Uhorského, syna Karola Róberta a Kazimírovho synovca. Dohodli sa aj otázky vzájomného obchodu, platenia mýt a cla, čo otvorilo nové možnosti na všestranný hospodársky vzrast štátov vtedajšej „vyšehradskej trojky“. Dosiahla sa dohoda obísť viedenský obchod vytvorením novej cesty cez Moravu a Norimberg.  Najviac získali Luxemburgovci. Zaistením východných hraníc si uvolnili ruky k realizácii dlhodobých dynastických plánov v Ríši, ktorých najväčší úspech bola korunovácia Jánovho syna Karola za rímskonemeckého cisára. Na vyšehradské rokovania nadväzovalo aj uzavretie uhorsko-českej obchodnej dohody roku 1336 . Dohoda luxembursko-anjouovsko-piastovskej trojice priniesla novú stabilitu a nadobudla európsky význam. Zhoda medzi tromi stredoeurópskymi krajinami aj napriek vzájomným rozporom trvala pol storočia.

 

Použitá literatúra:

Friedl Jiří a kol. autorov: Dějiny Polska, Nakladatelství Lidové noviny 2017

Hay Denis: Evropa pozdního středoveku 1300-1500, Vyšehrad 2010

Kónya Peter a kol. autorov: Dejiny Uhorska, Citadella 2014

Internetové odkazy:

Gawlas Slawomir: The 1335 Meeting of Kings in Visegrad