Fat acceptance – nebezpečný a hlúpy trend

Kto z nás ešte nepočul frázy s odkazom, že sa máme mať radi a prijať seba takých, akí sme? V nejakej forme sa s podobnými myšlienkami stretol asi každý. Vo svojej podstate nejde o nič zlé – nenávidieť sám seba pre niečo, čo ku mne viac či menej prirodzene patrí, je hlúposť. Negatívny rozmer začne naberať sebaláska či sebaakceptácia až vtedy, ak prekračuje hranice príčetnosti a zdravého rozumu (nedávno o tom publikovala video aj exčlenka Kulturblogu Lívia). V takom prípade to môže ohrozovať zdravie či dokonca život nielen jednotlivca, ktorý takýmto štýlom žije a verejne sa ním prezentuje, ale môže ovplyvniť aj jeho fanúšikov a nekritických sledovateľov.

1 Obézne dieťa/ wbur.org

Už niekoľko rokov sa medzi „celebritami“, influencermi, ľudskoprávnymi aktivistami, feministkami a inými skupinami teší pomerne dosť veľkej popularite trend tzv. „fat acceptance“. Oficiálne je „Fat acceptance movement“ (voľný preklad: “hnutie za akceptovanie tučných”) hnutím, ktoré sa usiluje o zmenu zaujatosti a predsudkov voči tučným ľuďom, a to najmä zvyšovaním povedomia o prekážkach, ktorým tuční ľudia musia čeliť. Do tejto oblasti patria estetické, právne a lekárske prístupy k ľuďom, ktorých telá sú tučnejšie ako udáva spoločenská norma. Začiatky modernej verzie hnutia sa datujú do 60tych rokov minulého storočia. Popri svojej úlohe ovplyvňovať politický diškurz sa ľudia hlásajúci  k Fat acceptance movement snažia pôsobiť aj ako subkultúra.

Tak, ako aj iné zoskupenia, zastrešujúce sa bojom za ľudské práva, aj predstavitelia Fat acceptance movement sa úspešne snažia pretlačiť do mainstreamu a ovplyvňovať verejnú mienku.

Najčastejšia kritika predstaviteľov spomenutých myšlienok poukazuje na ignorovanie zdravotných rizík, ktoré sú podľa mnohých štúdií spájané s obezitou.

Novinárka Lionel Shirver napísala pre Standpoint magazine k tejto téme kritický stĺpček. Nezdravý životný štýl a obezita jej podľa vlastných slov zabili brata, ktorý bol chorobne obézny a zomrel vo veku 55 rokov.

Novinárka Cathy Young z redakcie The Boston Globe zas vo svojom článku prehlásila, že „hnutie je hazardom pre naše zdravie“. Tvrdí, že aj keď uznáva opodstatnenosť boja proti nenávisti voči sebe samému, prijatie nezdravého statusu quo – teda normalizácie obezity – je podľa nej za hranicou akceptovateľnosti.

Slovenský denník Štandard vo svojom článku k tejto téme píše: „Obezita spôsobuje problémy nielen v bežnom živote, ale v momentálnej situácii patrí k faktorom, ktoré najviac komplikujú priebeh ochorenia COVID-19. Napriek tomu sa nájdu médiá, ktoré obezitu ospravedlňujú či dokonca oslavujú,“ v článku sú taktiež uvedené a popísané riziká obezity ako napríklad vysoký krvný tlak, riziko vzniku cukrovky, negatívne ovplyvnenie plodnosti a podobne.

2 Predstaviteľky fat acceptance/ BBC

Výčitky smerujú aj k elitárskemu rozmeru hnutia. Jeho členovia napríklad opovrhujú takými ženami, ktoré majú poruchy príjmu potravy alebo dodržujú diéty zo zdravotných dôvodov. Spisovateľka a hudobníčka Lily-Rygh Glen, ktorá bola kedysi aktivistkou presadzujúcou myšlienky fat acceptance, urobila rozhovor s viacerými dotknutými ženami. Tie hovorili, že ich iní členovia hnutia označili za zradkyne, keď zmenili svoje stravovacie návyky. Autorka tvrdila, že počas rozhovorov a písania článku bola komunitou fat acceptance odsúdená a označili ju za „fatfobickú“.

Prívrženci, tejto navonok tolerantnej komunity, v roku 2018 spustili petíciu, v ktorej žiadali, aby Netflix zrušil vysielanie relácie Insatiable (Nenásytná). Séria je o študentke strednej školy, ktorá je okolím šikanovaná, ignorovaná a podceňovaná. Život sa jej dramaticky zmení potom, čo sa stane štíhlou. Dievča dáva neskôr lekciu ostatným – všetci  sme krásni a každého treba prijať – klasické klišé z filmov či seriálov. Podľa iniciátorov petície tento seriál „zachováva nielen toxickú kultúru stravovania, ale aj objektivizáciu ženských tiel.“ Petícia do dnešného dňa získala vyše 230 tisíc podpisov, čo však nemalo vplyv na to, že Netflix odvysielal dve série tejto show.

Žiadny človek by nemal byť diskriminovaný alebo spoločnosťou, respektíve jednotlivcami v nej ostrakizovaný, vysmievaný a šikanovaný kvôli vzhľadu. Za takéto odsudzovanie však nemôžeme pokladať napríklad to, keď sa šéf firmy rozhodne neprijať obézneho zamestnanca na pozíciu, v ktorej je potrebné pravidelne využívať svoju silu a byť v dobrej kondícii. V takom prípade je jedno, či si to ten človek zavinil sám, alebo je to z dôvodu napríklad dedičnej či získanej choroby.

Tučným alebo obéznym ľuďom musíme pomáhať (samozrejme, ak to sami chcú), motivovať ich a šíriť osvetu o benefitoch zdravého a aktívneho životného štýlu. Sami sa potom stanú príkladom a aj oni budú môcť pomáhať iným, keď spohodlnejú, alebo nebudú žiť zdravo (či už hovoríme o pohybe, strave alebo iných aspektoch životosprávy). Taký človek, ktorý zvíťazil v neľahkom boji sám nad sebou, porazil zlé návyky, možno aj poruchy vlastného organizmu, navyše si udržal pravidelnosť aktívneho pohybu a zdravý životný štýl aj potom, ako sa mu podarilo schudnúť, je pre ľudí v mnohých prípadoch väčšou motiváciou ako človek, ktorý je so športom a zdravými stravovacími návykmi spájaný celý život.

Namiesto toho, aby sme tučných ľudí (alebo aj samých seba) uspokojovali, že nadváha alebo nezdravý životný štýl sú v poriadku, by sme si mali navzájom pomáhať a upozorniť toho druhého, ak si myslíme, že sa jeho životospráva alebo vzhľad začali vymykať kontrole (a to môže byť aj v prípade anorexie či bulímie). Takému človeku z dlhodobého hľadiska určite pomôžeme viac, ako keď budeme falošne tolerantní len preto, že je to moderné. Samozrejme, všetko má svoje hranice a nemali by sme robiť to, čo je aj nielen proti oficiálnym zásadám hnutia fat acceptance, ale aj proti zdravému rozumu – šikanovať, odsudzovať, vysmievať sa, diskriminovať. Vtedy sa stávame rovnakými extrémistami ako tí, ktorí obezitu prezentujú ako niečo normálne, iba z opačného konca.

3 „Potrebujem fat acceptance, pretože každý by si mal obliecť to, čo chce a mal by sa cítiť dobre, keď je nahý“/ imgur.com

Predstavte si, žeby sa boxerský šampión Tyson Fury po výhre nad Wladimirom Klitschkom, potom, ako upadol do problémov s depresiami a drogami rozhodol, že on je so svojou postavou spokojný, že on už v športe dosiahol to čo chcel a okolie by ho v tom ešte utvrdzovalo. Isté je, žeby sme prišli o veľkolepý a legendárny návrat na vrchol (možno aj jeho prekonanie) jedného zo súčasných kráľov tohto športu. A podobný príbeh sa môže písať v každom z nás…

4 Premena boxerského šampióna Tysona Furyho/ news.sky.com

_______________________________________________________________________________________________________________

Autor článku je Marek Gábrik, študent a aktivista. Na našu stránku prispieva svojimi článkami ako externý bloger.

Ďalšie zdroje:

https://www.dailywire.com/news/insatiable-more-120000-people-sign-petition-cancel-emily-zanotti

https://en.wikipedia.org/wiki/Fat_acceptance_movement

Zdroje obrázkov:

Titulný obrázok – https://science.hnonline.sk/biologia-a-chemia/2208898-preco-obezita-suvisi-s-tazkym-priebehom-covid-19-vedci-hovoria-o-moznych-pricinach

1 – https://www.wbur.org/commonhealth/2013/06/21/obesity-ama-fat-acceptance

2 – https://www.bbc.co.uk/programmes/w3csywxj

3 –  https://imgur.com/IJJgLXf

4  –  https://news.sky.com/story/tyson-fury-how-boxer-fought-back-from-addiction-and-depression-to-win-world-title-11941133