Rozhovor s Milanom Glevaňákom o športe a podmienkach pre športovcov

Je fakt, že z komerčného hľadiska športový priemysel rastie. Mám však pocit, že zdravé súťaženie a dravosť, zmysel pre fair play, túžba po sebazdokonaľovaní – jednoducho športové správanie, sa akosi u najmladšej generácia postupne vytráca. Preto by sme mali šport propagovať a sami športovať ešte viac ako kedykoľvek predtým. V každej zdravej spoločnosti musí mať šport kvôli svojim obrovským plusom pevné miesto.

Z tohto dôvodu Vám prinášam tento rozhovor. Milana Glevaňáka poznám ako otvoreného, vždy pozitívne naladeného a aktívneho človeka.  Je to mladý profesionálny športovec z Kežmarku, ktorý sa venuje predovšetkým hokeju a hokejbalu. Pôsobil v kluboch v Kežmarku, Poprade, Michalovciach, či vo francúzskom Valenciennes a Limoges.  V roku 2017 získal s ďalšími chalanmi pre Slovensko zlato na majstrovstvách sveta v hokejbale. Veľmi úspešne si počínal aj pri vedení kežmarského hokejbalu, s ktorým dosiahol krásne úspechy. Všetci jeho známi potvrdia, že pre šport naozaj žije.

Ako si sa dostal k športu?  

K športu som sa dostal jednoducho, tak ako to bývalo stále: ráno som vyšiel pred dom, pred bytovku a hneď som našiel ďalšie deti, ktoré sa vonku bavili. Pridal som sa a spolu sme behali a hrávali hokejbal, futbal, naháňačky a skrývačky. Chodili sme na lúky, do lesa… proste vždy sme si našli program. Neskôr, keď sme boli starší, sme hrávali rôzne futbalové či hokejbalové turnaje zväčša na ulici medzi sídliskami. Bránky sme si sami vyrábali z dreva, betóny z krabice a peny, lapačky zo šiltoviek. Polámané hokejky sme svojpomocne zbíjali klincami a olepovali páskami. To bolo detstvo, ktoré dnešné deti už zrejme nezažijú, keďže rodičia sa boja púšťať deti von. Dokonca deti samotné dnes podliehajú digitálnej a pohodlnej dobe a nemajú o to záujem. 

Od úplných začiatkov, až po súčasnosť, ako vyzerá tvoja športová dráha? 

Moja športová dráha začala, ako som povedal, na sídlisku. Moji bratranci ma neskôr pritiahli k futbalu, ale keďže nás všetkých troch nevybrali do spoločného futbalového tímu, tak sme v tom nepokračovali. O nejakú dobu ma navštívili znova s tým, že sú hokejisti, a opýtali sa ma, či to nechcem vyskúšať. Tak som na ďalšie ráno o 5:00 vstal na tréning, ktorý bol o 6:00. Otec mi povedal “ak chceš hrať hokej, ráno ťa budíme a ak nevstaneš, tak hrať nebudeš. Na prvý tréning si živo pamätám dodnes.  Nemal som prilbu a ani korčule, preto mi požičali nejaké staré vykošlavené od bratranca. Vyšiel som na ľad a hneď som spadol. Postavil som sa nejako, urobil dva kroky a zase bum na ľadTentoraz ma postavili rodičia a zase po kroku som spadol. Ocko už krútil hlavou: “olala, ten asi nebude hokejista”. Ale došiel tréner zasmial sa a povedal, aby mi dali stoličku a ja som sa učil korčuľovať s podoprením a tlačením stoličky. Tréner Šavel Eduard, ktorý bol naozaj pán Tréner vo všetkých smeroch, povedal môjmu otcovi po niekoľkých tréningoch, že mám vlastnosti stať sa brankárom. Keďže som mal u rodičov vždy podporu, tak som sa stal brankárom a tým pádom aj veľká mašina na žranie peňazí domáceho rozpočtu. Nakoniec som sa stal profesionálnym hokejistom s odhratými sezónami doma a v zahraničí. Doteraz som mal naozaj krásnu kariéru, aj keď to nebola NHL.  

 Čo ti šport v živote dal? 

Šport mi dal veľmi veľa. Hlavne som pochopil, že šport je cesta – moja cesta životom. Dal mi zdravie, dal mi veľmi veľa zážitkov, priateľstiev, dal mi cestovanie, možnosť spoznať nové miesta, krajiny a hlavne, čo je najdôležitejšie, sebadisciplínu. Makal som, aby som sa raz sa stal niekým. Vďaka športu som sa stal osobnosťou pre seba, ale aj pre iných. Pochopil som, čo znamená jednotlivec v kolektíve, čo je kolektív, čo je premáhanie sa a čo znamená FAIR-PLAY! Samozrejme, ísť cestou športu nie je vždy ľahké. Prídu aj sklamania, nedosiahnu sa všetky sny a ciele, ukážu sa aj falošní ľudia, ktorí sú častokrát neprajní a radi škodia. 

 

Aký bol tvoj najsilnejší moment v športovej kariére?  

Tých momentov bolo naozaj veľmi veľa, hlavne tých pozitívnych, ale objavili sa aj negatívne. 

Medzi najsilnejšie momenty patrili samozrejme víťazstvá proti favoritom. Hokejové a hokejbalové turnaje, kde mi zavesili medailu na krk a kde som vyhral buď najlepšieho brankára alebo ALL-STAR turnaja. Prestup do HK Poprad v 8.ročňíku, ako som prvýkrát dostal šancu na 10 minút v doraste, ako som prvýkrát 16-ročný šiel na tréning seniorov do A-tímu HK Poprad, kedy na mňa strieľali hráči PavličkoŠkoviraKroták, Gavalier, a neskôr aj hráč NHL Bartečko. 

S hokejbalom si pamätám prvý titul na majstrovstvách Slovenska do  20 rokov s Kežmarkom. Titul vicemajstra sveta v Kanade do 20 rokov a vyhlásenie najlepšieho brankára ALL-STAR MS v Kanade. Postup s Kežmarkom do extraligy hokejbalovej súťaže. Ako sme sa stali majstrami sveta v hokejbale v Pardubiciach a v neposlednom rade, ako prvý brankár v histórii som strelil gól v hokejbalovej extralige. 😊  

Najviac si však vážim, že sa mi podarilo zorganizovať v Kežmarku dve charitatívne akcie, vďaka ktorým sme pomohli chlapcom s naozaj ťažkými zdravotnými problémami. Počas hokejbalových zápasov sme vyzbierali celkom slušné financie na odľahčenie neľahkého bremena pre ich rodiny. Tje pre mňa najsilnejší moment, kedy som si aj poplakal. Musím však zdôrazniť, že sa mi to podarilo aj vďaka ľudom, ktorých som mal a mám pri sebe . 

Foto z charitatívnej akcie. Zdroj: podtatranske-noviny.sk

V Kežmarku si úspešne viedol hokejbalový tím, ako hodnotíš túto skúsenosť?  

Ako tvrdíš, bolo to celkom úspešne, ale ako sme doma zvyknutí: úspech sa niekedy neodpúšťa. Som rád ,že som viedol kežmarský hokejbal, a že sme doniesli domov cenné kovy z  Extraligy. Do dnešného dňa to bol najväčší úspech KK hokejbalu. Dali sme šancu mnohým našim domácim kežmarským talentom a odchovancom “vyhrať sa”, aby sme s nimi mohli pracovať do budúcnaHrdý som hlavne na mládež, ktorá bola pri mojom príchode totálne rozbitá. Existovali akože dva detské kluby a dokopy reálne 20 detí. Tak som sa do toho pustil a do dvoch rokov sme mali 96 detských licencií a 3 kategórie hrávali slovenskú súť.  Zorganizovali sme veľa pekných akcií, ako napríklad zápis do slovenskej knihy rekordov v podobe najdlhšieho hokejbalového zápasu, ktorý sme hrali so Spišskou Belou celých 30 hodín. Ďalej to boli letné tábory, charitatívne akcie a podobne. Počas 2 rokov chce človek napredovať s klubom napriek náročnejším podmienkam. Nenašli sme však s mestom a školou normálnu dohodu ohľadom šatní, spŕch a záchodov, hoci za prenájom ihriska dostávala škola nemalé peniaze. Neustále sme bojovali o podporu v meste, no donekonečna sa bojovať nedá. Nakoniec však beriem túto skúsenosť ako dobrú, pretože mi vyčistila okruch ľudí. Zistil som koľko falošných ľudí bolo pri mne a pri našich úspechoch a koľko poslancov a ľudí z mesta len tára a nič nerobí. Ako sa vraví, čas vždy ukáže a v Kežmarku ukázal behom jednej sezóny, kto ako robil pre šport. 

zdroj: hokejbal.sk

Slovenskí hokejbalisti pravidelne dosahujú prvé priečky na majstrovstvách sveta. Ty sám si bol súčasť majstrovskej národnej reprezentácie… Myslíš si, že sa tomuto športu venuje dostatočné množstvo pozornosti? 

Myslím si, že je veľmi malá propagácia, však ste sami videli, že posledný ročník extraligy ľudia ani nevedeli, že sa hrá (okrem tých, ktorí to sledujú pravidelne)Hokejbal si zaslúži väčšiu priazeň a pozornosť od médií. Keď sú majstrovstvá sveta, tak cez ten týždeň píšu a chvália saaké ďalšie ťazstvo si pripísalo Slovensko. Po titule MS sa týždeň velebí hokejbal. Potom je zase totálny mediálny útlm. Nevyužíva sa potenciál tohto športu a týchto skvelých hráčovale s tým majú problém aj ďalšie menšie úspešné športové zväzy. 

Akú má podľa teba slovenský hokejbal budúcnosť? 

Budúcnosť nemusí byť až taká oslnivá ako história, pretože viaceré krajiny idú hokejbalovo hore, všade sa buduje nejaké zázemie, hokejbalové haly a ihriská, len u nás sa za posledných 8 majstrovských rokov poriadne nevybudovalo a neopravilo takmer nič. Všetka česť pár nadšencom s mestami, kde vystavili jedno-dva ihriská a pár ich opravili. Taká Česká republika má na každom extraligovom štadióne umelý povrch a venujú hokejbalu aj zaslúženú pozornosť.

Týždeň MS je fakt náročný, ale vždy by sme mali hrať medaile. Keď sa budú športy dotovať efektívne a peniaze pôjdu tam, kde majú, tak sa tá úroveň jednoducho zvýši. Potrebujeme mať celoročne otvorené ihriská pre deti a mládež, potrebujeme reprezentatívne tribúny pre fanúšikov, aby sa z povzbudzovania stala udalosť pre celé rodiny. Skrátka potrebujeme prilákať mládež na ihriská, vytvoriť  vhodné podmienky a školské projekty a naozaj venovať tomu čas a energiu a hlavne vynakladať finančné prostriedky zodpovedne. 

V čom podľa teba spočívajú najväčšie prekážky pre rozvoj športu na Slovensku? 

Myslím si, že to máme zle nastavené so zákonom o športe, keďže mnoho športov a športovcov malo s týmto zákonom problém. Niekedy nepotrebujeme na vedúcich  pozíciách tzv. expertov s XY vysokými školami, no bez reálneho záujmu. Radšej aktívnych a zapálených športovcov-srdciarov, ktorí rozumejú športu a športovcom a ich potrebám. 

Prečo by mali rodičia smerovať svoje deti k športu? 

Pretože šport je cesta! Vďaka športu sú ľudia a deti viac usmievavejší, pozitívnejší a zdravší. Šport podporuje zdravie, spevňuje nás vo všetkých smeroch a hlavne človek nemá problém do budúcna s kolektívom a získania si kamarátstiev na celý život. Množstvo zážitkov, dobrodružstiev a väčší životný rozhľad sú ďalší bonus. Šport nás spája a každý pohyb sa ráta. Toto budem presadzovať do posledného dňa svojho života. 

Ďakujem za rozhovor a prajem ti všetko dobré v osobnom a športovom živote.