Šport v dávnych dobách

Pod pojmom šport rozumieme fyzickú formu aktivity, ktorou vyplňujeme svoj voľný čas, aby sme si zlepšili zdravie, či jednoducho sa zabavili. Tento obľúbený spoločenský fenomén zoceľuje naše telo a myseľ, učí nás tímovej spolupráce a vyvíja našu osobnosť. Sebavedomie, zdravá dravosť a súťaživosť, disciplína a vytrvalosť sú atribúty, ktoré nás vedú k úspechom aj v našom bežnom živote, a práve tie získavame pravidelným športovaním.  Dnešný šport, to nie sú len dych berúce výkony, vypäté emócie a žily plné endorfínu, ale aj profesionálny biznis. Celková hodnota globálneho športového priemyslu bola podľa štúdie z roku 2011 450 miliárd eur (novšie výskumy uvádzajú ešte vyššie čísla). Práve v takejto profesionalizácii a komerčnosti spočíva asi najväčší rozdiel oproti športovým aktivitám v minulosti. Šport, či rôzne telesné cvičenia poznali aj naši predkovia. Praktizovali ich síce s minimálne rovnakým nadšením, no skôr z iných motívov.   

Využívanie telesných pohybov a telesnej energie ku zdraviu tela, jeho posilneniu a rozvíjaniu jeho schopností bolo dobre známe aj starovekým národom. Podľa českého klasického fililóga Ferdinanda Stiebnitza to boli práve Gréci, ktorí najviac prispeli k ideálu telesnej výchovy a dali mu vedecký podklad. Zo starostlivosti o rozumnú životosprávu gymnastov a atlétov mala vzniknúť hygiena. Aj antická medicína odborne vykladala fyziologický účel rôznych pohybov a cvikov. Telesná kultúra sa najviac prejavila u dvoch gréckych štátov – Sparty a Atén. Sparťania vychovávali svojich občanov k bojaschopnosti a uprednostňovali tie cviky, ktoré činili z občanov statných, drsných a otužilých bojovníkov. V demokratických Aténach bola telesná výchova prostriedok brannosti národa, ktorá usilovala aj o zdravie a krásu. Gréci poznali a rozvíjali mnoho športov, medzi nimi napríklad veslovanie, beh, preteky na koňoch, zápasenie, či box. Spočiatku bola telesná kultúra praktizovaná najmä aristokraciou. Grécky aristokrat a neskôr aj občan si dobre uvedomoval, že šport ho činí telesne zdatným, že mu dodáva prevahu nad nevzdelaným množstvom, ale aj že jeho telo udržuje zdravé a krásne, a že má aj veľkú výchovnú hodnotu: krotí povahu, zoceľuje vôľu, zvyšuje odvahu, činí človeka pohotovým a obratným. Byť telesne krásnym je cieľ telesnej výchovy, byť dobrým duševne je cieľom výchovy duševnej; oba tieto ciele sa spájajú v jednom ideáli s názvom kalos kágathoskalokágathia. Najmä v Aténach sa tento ideál snažili dosiahnuť. Atletické súťaže patrili medzi najvýznamnejšie predstavenia starého Grécka. Išlo predovšetkým o panhelénske slávnosti a hry – olympijské, pythisjkénemejské a isthmijské, ale aj o množstvo miestnych súťaží. Víťazstvo dokazovalo atlétove zdedené kvality, disciplínu a ochotu riskovať. Víťaz, či víťazné družstvo nereprezentovali len seba, ale aj rodnú obec. Za prestížne víťazstvá sa im stavali pamätníky, či hradil ďalší tréning a výbava.  

Medzi obľúbené športy v starovekom Grécku patril aj päťboj (penthathlon). Skladal sa z behu, skoku, vrhu oštepom a diskom a zápasu. Víťazom sa stal ten, kto úspešne zvládol všetky disciplíny. Výber takýchto cvikov zaručoval všestranný tréning pre celé telo.  Z ťažkej atletiky sa Gréci venovali predovšetkým pästnému zápasu, ktorý vykonávali síce primitívnejším spôsobom ako dnes, ale za to surovejším. Zápasníci nepoužívali rukavice, ale mali ruky obviazané koženými remeňmi. Gréci si tento šport vážili. Otužoval ich proti bolesti, posilňoval svalstvo a viedol ku krátkemu no prudkému vybíjaniu čo najväčšieho kvanta sily. Čo sa týka duševného rozvoja, tak päťboj učil obozretne uvažovať a rozumne nakladať s telesnou energiou. Pästný súboj zase učil húževnatú vytrvalosť a duchaprítomnosť, či už išlo o obranu alebo útok.  

Jeden z najstarších opisov športových aktivít nájdeme v Iliade od Homéra, kedy Grécku ešte dominovali achájske kniežatáV 23. speve sa píše o hrách, ktoré zorganizoval grécky hrdina Achilleus na pohrebe svojho padlého priateľa Patrokla. Popri uctení si mŕtveho hrdinu mohli zúčastnení získať bohatú odmenu a hlavne rešpekt pred celým vojskom. Píše sa tu o ôsmich disciplínach, medzi ktorými bola streľba z luku, bežecké preteky, pästný súboj, či zápasenie: 

„Péleov syn zas iné, už tretie, položil výhry, 
Tým, čo sa pasovať budú, a všetkým ich ukázal chlapom; 
(…) 
‚Vstaňte, čo úmysel máte sa pokúsiť o tento zápas‘
Takto to riekol, i zdvihol sa najprv vysoký Aiás, 
Hneď sa však zdvihol aj Odysseus chytrý a úskokov znalý. 

Keď sú už hotoví na boj a doprostred hľadiska zídu, 
mocnými rukami chytia sa navzájom v náručie pevné, 
podobní rohom, čo na streche slávny pospája tesár  
na dome veľkej výšky, by chránil ho pred silou vetrov. 

Mocným zvieraním rúk im obidvom praskali chrbty, 
ako ich ťahali tvrdo, a pot z nich cícerkom stekal. 
Na rebrách, ako aj na pleciach všade im nabehli pruhy, 
sfarbené červenou krvou, no oni stále a stále 

Crispijn van de Passe, Zápas medzi Aintom a Odysseom, 1613

túžili víťazstvo dobyť, a získať tak trojnožku krásnu. 
Odysseus nemohol Aianta zložiť a povaliť na zem, 
nemohol taktiež ni Aiás, bo sok bol nesmierne silný. 
Keď však už Achájci holení krásnych sa začali nudiť, 
vtedy vysoký Aiás už povedal druhovi svojmu: 

‚Potomok Diov, zrodený z LáertaOdysseus umný, 
zdvihni ma, abo ja teba, no o ďalšom rozhodne sám Zeus.‘
Riekol a chcel ho zdvihnúť, no sok mu vymyslel úskok: 
Kopol ho poniže kolien a takto mu ochromil nohy. 

Aiás sa horeznak zvalil a Odysseus na neho padol. 
Achájski chlapi sa dívali všetci a užasli nad tým. 
Potom zas Aianta dvíhal nezmarný Odysseus božský; 
trošku ho zo zeme pohol, no predsa ho nemohol zdvihnúť, 
zato mu nastavil nohu a padli obaja na zem 
blízko povedľa seba a prach ich obidvoch pokryl. 

Znovu sa zdvihli a boli by tretí raz začali zápas, 
v tom však Achilleus povstal a sám im v zápase bránil: 
‚Nezápaste už viac a ďalej sa neničte takto; 
víťazstvo obidvom patrí. A vezmúc si rovnaké ceny, 
odíďte preč, nech iní tiež Achájci súťažiť môžu'“

Podobný výjav nájdeme aj v jednom z vrcholných diel rímskeho básnictva Aeneis od Vergília Hrdina Aeneas, ktorý ušiel z horiacej Tróje, usporiadal športové hry na počesť svojho zomrelého otca Anchisa. Dielo je dejovo a štýlovo inšpirované  eposmi Ílias a Odyssea, a táto pasáž pripomína športové hry, ktoré sme spomínali vyššie. Aj Aeneas mal usporiadal súťaž, ktorá pripomína dnešný box:

Odpočívajúci boxer, Palazzo Massimo alle Terme, Rím, 330 – 50 pr. n. l.

“‘Kto je dosť statočný, kto má dosť odvahy v hrudi, 
nech sem príde a ruky s remeňmi na pästiach zdvihne!‘
(…) 
Hneď sa obaja vztýčia, pevne si na prsty stanú, 
ruky nebojazlivo až celkom dohora zdvihnú. 
Vzpriamené hlavy pred údermi dozadu schýlia, 
ruka sa prepletie s rukou a tak sa do boja dráždia. 

Tento má lepšie pohyby nôh a mladosti verí, 
tamten je mocnejší stavbou tela, no v kolenách slabší, 
klesá v nich a ťažký dych mu roztriasa údy. 
Chlapi si podaromnici už veľa úderov dali, 
mnohé z nich zranili klenutý bok, hruď pod nimi mocne 
duní a ruky im často lietajú okolo uší 
aj slúch, pod tvrdým úderom neraz im čeľuste praštia. 

Emtellus stojí pevne a bez hnutia stále v tej istej 
polohe, úderom uhýba telom a  bdelými zrakmi. 
tamten, ako keď strmú pevnosť chcú nástrojmi dobyť 
alebo so zbraňou okolo horských pevnôstok sedia, 
Raz tu, raz tamto si hľadá prístup a každučké miesto 
ľstivo skúma a rôznymi útokmi márne ho tiesni. „

 

Z dnešného pohľadu sa môže zdať, že priemerný stredoveký človek (sedliak, remeselník, chudobný šľachtic) prežil celý svoj život v pote a drine, bez voľného času. Ako píše známy francúzsky historik a medievalista Jean Verdon, toto zdanie klame, hoci je pravda, že voľný čas a rozptýlenie boli tesne prepojené s prácou. Naši predkovia v tomto období mali priestor k odpočinkovým aktivitám počas veľkého množstva cirkevných sviatkov, ale aj napríklad v nedeľu, kedy bola práca obmedzovaná. Veľkú úlohu zohrávala aj príroda a prírodné podmienky takisto ovplyvňovali pracovnú dobu a oddychový čas. Čo sa týka pohybu, tak ten bol v tejto dobe pevnou súčasťou existencie stredovekého človeka. Bol spojený nie len s fyzicky náročnými povolaniami všetkého druhu, ale aj s voľnočasovými aktivitami a dobovým športom. Príchod kresťanstva zmenil pohľad na ľudské telo. Pred telom, ktoré bolo spájané s hriešnosťou a nečistotou, sa kládol dôraz na dušu, ktorá nás približuje k Bohu. Napriek tomu bola v stredoveku podobne ako v antike obdivovaná fyzická zdatnosť. Praktická potreba a relaxačný účinok športu a telesných cvičení taktiež nezmizli a naplno sa prejavili aj v tejto dobe. 

Stredovek poznal viacero verzií loptových hier. Medzi francúzskymi roľníkmi bola obľúbená hra soule s vypchatou koženou loptou, ktorá sa prestrkovala nohami, či ohnutými palicami pripomínajúcimi hokejky. V mestách zase vznikali rôzne strelecké cechy a spolky, ktoré organizovali súťaže, udržiavali strelnice a pod. Cvičenie v streľbe z luku, či kuše bolo praktické. Tieto zručnosti sa dali zúžitkovať pri love, či v boji. Viacerí panovníci si uvedomovali potenciál takéhoto vojenského výcviku. Napríklad francúzsky kráľ Karol V. vydal nariadenie o odmeňovaní najlepších strelcov a podpore takýchto súťaží. Mešťania a sedliaci poznali aj bojové športy. Súťažili v zápasení aj s palicami, či štítmi a proti sebe nastupovali mužstvá z rôznych dedín najčastejšie pri príležitosti nejakého sviatku.      

Meister der Pollinger Tafeln, Vojvoda Tassilo III. na love, 1444

Príslušnosť k rytierskemu stavu vyžadovala dobrú fyzickú kondíciu a pravidelný tréning. Na to slúžili predovšetkým lov divokej zvery, ktorá bola v stredoveku zastúpená v hojných počtoch v celej Európe, rytierske turnaje, či iné pohybové aktivity. Jednou z nich bola napríklad aj bojová hra kvintána, ktorej cieľom bolo bodnúť do štítu panáka v plnej rýchlosti a vyhnúť sa úderu vzniknutého v dôsledku otáčavého pohybu zbrane umiestnenej na panákovi. V priebehu 11. storočia vznikla špecifická aktivita – turnaj. Ten sa skladal z troch hlavných aspektov: úžitkovosti, ako tréningu a príprave na skutočné bojové strety, zábave v zmysle prelínania hry a športovej súťaže, pri ktorej čakala víťaza odmena a sláva, a slávnosti, pri ktorej sa zhromaždili davy ľudí a spoločne povzbudzovali a oslavovali účastníkov. Historické pramene nám o turnajoch hovoria málo, pretože sa im autori, ktorí boli zväčša duchovní, schválne vyhýbali a neschvaľovali tento druh zábavy. Johan Huizinga, ktorý spracoval tému turnajov vo svojom diele Jeseň stredoveku píše, že postoj cirkvi, ale aj niektorých humanistov bol k turnajom odmietavý až nepriateľský: „Kde sa dočítame, pýta sa Petrarka, že by sa Cicero alebo Scipio s niekým bili?“ Potvrdzujú to aj verše v českej stredovekej kronike tak řečeného Dalimila: 

„Ojíř velmi potrpěl si na turnaje. 
Ta zábava zubožila české kraje. 
Dřív bohatí rytíři a velcí páni 
utráceli spousty peněz na svá kláni.  

Proč ten, kdo se v kláni bije jako kat, 
ve zvyku má z první bitvy utíkat. 
Netvrdím, že takový je každý z nich, 
já jsem ale poznal mnoho podobných.“ 

Viac informácií nachádzame v literárnych dielach, zvlášť v rytierskych románoch a piesňach.  Idea ušľachtilého boja sa stala jedným z najmocnejších podnetov rozvoja stredovekej kultúry. Hrdinské rytierske eposy nachádzali svoju formu výrazu v reálnom živote prostredníctvom ušľachtilého športu, turnajov a súbojov. Športové súťaženie obsahovalo dosť často silný dramatický prvok a niekedy dokonca zatienil aj pôvodný zámer – meranie síl. Viditeľný je aj istý erotický prvok, ktorý predstavoval obyčaj, podľa ktorej rytier nosí závoj či kus odevu svojej dámy. Stredoveké vojenské športy sa líšili od gréckej a rímskej atletiky podstatne väčšou zložitosťou a neprirodzenosťou. Tvrdosť, česť, láska a umenie dodávali veľa podnetov samotnej súťaži. Turnaje boli plné okázalosti a nádhery plnej hrdinských predstáv a slúžili ako vyjadrenie romantických potrieb, ktoré literatúra nedokázala sprostredkovať. 

Iluminácia z Codex Manesse, 1304

Bojové turnaje boli už v 12. storočí mimoriadne obľúbené na severe Francúzska. Podľa Viliama Maréchala, rytiera normanského pôvodu a učiteľa niekoľkých kráľov, sa turnaj konal každé dva týždne. Rýchlo sa rozšíril do Anglicka, Nemecka, severného Talianska. V Uhorsku sa prvé turnaje uskutočnili koncom 12. storočia. Medzi najznámejšie patrí turnaj organizovaný českým kráľom Přemyslom Otakarom II. na počesť svadby svojej netere Kunhuty, ktorý sa konal v okolí Bratislavy v roku 1264. V českých krajinách sa tento fenomén začal rozširovať od polovice 13. storočia. Doba vlády kráľa Jána Luxemburského sa pokladá za vrchol turnajov v Čechách. Tento kráľ zorganizoval niekoľko turnajov a naplno žil rytierskym životom. V jeho šľapajach kráčal aj jeho syn Karol IV. Výskumy ukázali, že obaja boli silnej atletickej postavy a svoje svaly využívali aj v účasti na turnajoch, pri ktorých obaja utrpeli vážne zranenia.

Potvrdzuje to aj Zbraslavská kronika zo 14. storočia, ktorá o kráľovi Jánovi píše: 

Je slyšet u nás o tomto králi často podivuhodné svědectví, jak pěstuje veškeré rytířství, hojně  navštěvuje turnaje, koná kláni, takže celá Francie a Itálie sotva stačí vylíčiti jeho znamenité činy, jak dává štědré dary, jak pořádá přebohaté hostiny se značným nákladem. Šiří se pověst, že v Burgundsku probodl při klání svým kopím rytíře.

Značný úspech v tomto stredovekom športe mal dosiahnuť aj pán Jan I. z Michalovic. Tento český rytier sa vydal v 90. rokoch 13. storočia na výpravu do Porýnia a Francúzska, kde pred očami kráľa Filipa IV. vybojoval skvelé víťazstvá, ktoré oslávil vo svojej piesni nemecký minnesänger Heinrich von Freiberg:

Barthélemy d’Eyck, Obrázok z Livre des tournois, 1460

„Byl vidět jednoho zdatného rytíře proti druhému                        „Jen krátce si odpočal,
jak se na kolbišti nepřatelsky tváří,                                                          než se na něj vyřítil
a proti sobě se vyřítili                                                                                       Grinet, druhý bojovník,
hrdinové s tak nepřatelskou myslí,                                                           hrdnina z Normandie,
že půdu                                                                                                                     jehož kavalírství
bylo vidět třást se od běhu jejich koní;                                                  bylo ozdobou Francie.
srazili se s velkým nárazem                                                                          Toho sbodl tak silně
v rytířské cti,                                                                                                         vzácny cizinec z Čech,
jak je tomu dobře naučilo                                                                             že se mu u samé ruky
podle zvyklosti jejich dvorské vychování:                                         vlastní dřevce s třesknutím  roztříštilo.
Čech sbodl Francouze  ze sedla                                                                Rytíř upadl, prach se rozvířil 
silně hrdinskou rukou,                                                                                    z Francouzova pádu.
takže mu tento výtečný rytíř                                                                     Čech by hlasite chválen
přiznal vítězství.“                                                                                               jako znamenitý rytíř;“

Víťazstvá rytiera z Michalovic potvrdzuje aj kronika tak řečeného Dalimila. Napriek tomu, že autor turnaje odsudzuje, vyjadruje radosť, že práve Čech dosiahol také znamenité úspechy na dvore cudzieho kráľa:

„Též vím, že  
tehdy pan Jan z Michalovic,
který nebyl žádny novic 
v turnajích,  se chystal k cestě 
od Rýna až do Paríže, 
všechna klání k slávě Čechu 
vyhrál tam a bez obtíže 
vrátil se pod rodnou střechu.“ 

Turnaj predstavoval organizovaný stret v rôznych podobách, v ktorom sa uplatňovali aspekty skutočnej bitky. Boj ako kultúrna funkcia vždy predpokladá obmedzujúce pravidlá a do istej miery si vyžaduje, aby sa uznávalo, že ide o hru. Do ozbrojenej hry patrí aj obmedzovanie týkajúce sa dovolených zbraní a svojrázne komplikácie, ktoré by mali poskytovať nerovnocenným bojovníkom rovnaké šance. Rytieri sa dostavili so zbrojnošmi a pešiakmi na stanovené miesto v stanovený čas, existovali rôzne tímy do ktorých sa účastníci združovali na základe regionálnej, etnickej, “národnej” alebo politickej príslušnosti, územie určené na boj bolo veľmi priestranné a občas sa dokonca simulovali útoky a obrany “mesta” (v skutočnosti len kulisy). 

Boj zväčša nezačínal frontálnym masívnym útokom. Najčastejšie mu predchádzalo  “otvorenie”, ktoré spočívalo v pokrikovaní, výzvach na súboj, individuálnych potýčkach a zápasoch. Rozdiel oproti skutočnej vojne spočíval v tom, že turnaj bol šport. Hoci bol krutý, brutálny a nebezpečný, existovali presne vymedzené pravidlá, dokonca existovalo niečo ako oddychový čas. Cieľom nebolo protivníka zabiť, ale vyhodiť zo sedla, poraziť alebo zajať. Smrť bola vo väčšine dielom náhody a obe strany ju ľutovali. Podľa literárnych diel panovala medzi zúčastnenými rytiermi bratská atmosféra. Pre rytierov predstavoval turnaj možnosť zárobku. Veľmoži žili z produkcie svojho panstva, no existovalo množstvu chudobných rytierov, pre ktorých bola vojna jedinou obživou, v prípade mieru to bol práve turnaj. Mladí rytieri dostávali na turnaji príležitosť ukázať sa a upútať pozornosť významnejších pánov, ktorí by potrebovali schopných ľudí do svojich družín alebo pri troche šťastia získať ruku bohatej dedičky. Skutoční rytieri, tak ako ich kolegovia z literatúry, hľadali slávu, chválu iných mužov, obdiv a lásku žien.  Od 15. storočia upadla reálna užitočnosť turnajov a stali sa skôr kultúrnou záležitosťou. Náklady na rytiersku zbroj boli obrovské,  cena za obrad pasovania vysoká a odmena z výhry čoraz menšia. Spoločnosť účastníkov turnaja sa zmenila na elitný a uzavretý klub. V 16. storočí ho postupne nahradili iné formy zábavy a športu.  

Šport predstavoval pre našich predkov formu sebarealizácie, únik z reality, ale hlavne činnosť, ktorou budovali svoju osobnosť a telo. Naši predkovia potrebovali silné svaly, aby žili a prežili. Svojimi rukami si zaobstarávali obživu, chránili svojich blízkych a svoje práva. Dobrú fyzickú kondíciu by sme mohli považovať za dobovú podmienku existencie. Dnes to už neplatí. Silné ruky sú aj dnes stále veľmi užitočné, no nutne nepotrebujeme mocné telá, aby sme prežili všedný život moderného človeka. V súčasnosti máme neporovnateľne lepšie možnosti pre športovú aktivitu, ako mali naši predkovia. Zdravému človeku nebráni nič, aby sa v tomto smere mohol realizovať.  Preto ten, kto chce byť lepší a prekonávať sám seba, kto chce svoje fyzické možnosti zmaximalizovať, kto chce byť zdravý a spokojný, nech si obuje botasky a ide si zabehať, či siahne po železe 

Pramene:

Dalimil(?): Kronika tak řečeného Dalimila, preložila Marie Krčmová, Svoboda 1977

Heinrich von Freiberg: Rytířská jízda Jana z Michalovic, preložila Marie Ryantová, Elka Press 2005

Homéros: Ílias XIII-XXIV, preložil Miloslav Okál, Thetis 2011

Petr Žitavský, Ota Durynský: Kronika Zbraslavská, preložil František Heřmanský, Melantrich 1952

Vergilius: Aeneis, preložili Viera Bunčáková a Pavel Bunčák, Thetis 2013

Použitá literatúra:

Ďuranová Veronika: Druhy turnajov a ich priebeh in Rytierstvo – element v živote stredovekého človeka, Trnavský historický spolok 2005

Flori Jean: Rytíři a rytířství ve středověku, Vyšehrad 2008

Huizinga Johan: Jeseň stredoveku/Homo ludens, Tatran 1990

Stiebitz Ferdinand: Antický tělocvik a sport, Anthropologický ústav Karlovy university 1937

Verdon Jean:  Volný čas ve středověku, Vyšehrad 2003

Vernant Jean-Pierre: Řecký člověk a jeho svět, Vyšehrad 2005